Keď dvaja robia to isté, nie je to to isté. Keď Francúzi nakrútia akčnú komédiu z policajného prostredia, sú tam síce dvaja vydarení parťáci ako v Smrtonosnej zbrani, krkolomné naháňačky ako v Nebezpečnej rýchlosti, vyčíňa tam banda bankových lupičov ako v Policajtovi v Beverly Hills, a navyše sa to odohráva v Marseille ako slávna Francúzka spojka (to však, samozrejme, nebola komédia), ale aj tak to má nakoniec akýsi iný šmak. A to aj napriek tomu, že scenár napísal, a tým odštartoval jeho úspech, filmár, ktorý svojimi poslednými snímkami patrí skôr Hollywoodu, ako rodnému Francúzsku - slávny Luc Besson. Možno je to tým melodickým, akosi zjemneným francúzskym rapom formácie IAM, čo znie celým filmom, možno krásnou malou čiernovláskou Marion Cotillardovou, ako vystrihnutou z francúzskej novej vlny. A možno aj tým, že - v tomto žánri nezvyčajne - ide o nízkorozpočtový film, ktorý sa snaží zabávať bez toho, aby na nás vytŕčal bicepsy zvučných mien, ohromujúcich trikov a potokov krvi.

Hlavný hrdina nie je nijaká herecká superhviezda: plebejsky vyzerajúci mladík so škaredou jazvou cez ľavé oko prezrádza vzhľadom aj menom (Samy Naceri) afrických predkov. Nehrá udatného policajta, ale Daniela, vodiča taxíka, síce bravúrneho, ale trocha divého. Ručička na tachometri jeho milovaného Peugeota málokedy klesne pod stopäťdesiat, čo je presne o sto kilometrov viac, ako povolená rýchlosť v meste. Preto sa niet čomu čudovať, že skončí v osídlach polície. Tá však namiesto odobratia vodičáku správne odhadne jeho užitočnosť a prinúti ho spolupracovať. Tak sa z piráta ciest a nezmieriteľného bojovníka s (dopravnou) políciou stáva policajný vodič - a toto urobenie capa záhradníkom má na obidve strany blahodarné účinky. Spomínala som, že nízky rozpočet neumožnil použiť bombastické efekty, napriek tomu film netrpí nedostatkom scén, ktoré berú dych. Kamera je často umiestnená priamo vnútri áut, ktoré sa rútia úzkymi marseilleskými uličkami a divák spoluprežíva všetky tie v poslednej sekunde odvrátené karamboly. Síce ho pri záverečnej automobilovej naháňačke na nedostavanom moste nenapína ako pasažierov Danielovho taxíka, ale predsa len mu prechádza mráz po chrbte. Scenár, nabitý vtipom a bonmotmi a s dobre vystavanou akčnou pointou, napísal vraj Besson v krátkej prestávke medzi dvoma nakrúcaniami a zveril ho pomerne neznámemu režisérovi Gérardovi Pirésovi. Ani vo sne mu nenapadlo, že len vo Francúzsku pritiahne šesť miliónov divákov, získa Cézarov za strih a zvuk a ďalších päť nominácií (réžia, film, hudba, najsľubnejší mladý herec a herečka). Jednou z kvalít filmu je určite mimoriadne elegantný, priateľský a trefný spôsob, akým reflektuje odveké napätie medzi Francúzmi a Nemcami. Natvrdlému, neschopnému policajnému riaditeľovi, ktorý rád a často používa slovo "skopčáci" a v hlave mu ešte stále straší dedko-obeť prvej svetovej, nepomôže, že víťazstvo nad nemeckým lupičským gangom vyhlasuje za "vec vlasteneckej cti". Zločincov nakoniec dostane taxikár v Peugeote tak, že dobre cielenými poznámkami pouráža ich "národný klenot" - Mercedes. Vyprovokuje ich tým na bláznivé preteky, ktoré vedú priamo do policajnej pasce. A ešte niečo: V Taxi síce ide o boj polície s po zuby ozbrojenými zločincami, za celý film však ani úchytkom neuvidíme jedinú mŕtvolu. K šarmantnej la action po francúzsky sa krv, čo aj "veselá", jednoducho nehodí.

MARTINA ULMANOVÁ

(Autorka je filmová a divadelná kritička)