š dehonestujúci pre dva bývalé vládne subjekty, ktoré ho dlhé roky sľubovali, no teraz organizujú verejné protesty a petičné akcie, aby jeho schválenie prekazili. Ak dnešná vládna koalícia túto legislatívnu normu prijme, neurobí nič iné, len to, čo je jej ústavnou, medzinárodnoprávnou a zákonnou povinnosťou. Povinnosťou, ktorú pred ňu spoločnými silami postavilo Mečiarovo HZDS a Slotova SNS.

Matica slovenská a politici SNS na jeseň roku 1990 presviedčali národ, že nič nepotrebuje tak naliehavo, ako jazykový zákon, ktorý sa bude musieť používať "na celom území Slovenska bez výnimky". Toto volanie, podobne ako predtým spor o názov československej federácie, malo svoj ohlas. Keď to vtedajšia vládna koalícia na čele s Verejnosťou proti násiliu pochopila, ponúkla svoju verziu zákona. Jediný podstatný rozdiel medzi nimi spočíval v tom, že vládny návrh umožňoval príslušníkom "národnostnej menšiny, ak tvoria v meste alebo obci najmenej dvadsať percent obyvateľstva, používať v úradnom styku svoj jazyk". Umožňoval teda "výnimku", ktorú chcel matičný návrh zrušiť.

Napriek tomu, že demonštrantom, hladovkárom a iným bojovníkom za slovenčinu "bez výnimky" veľmi záležalo na tom, aby sa k nim pridal aj vtedajší premiér, Vladimír Mečiar sklamal ich očakávania. Hoci pred ním demonštranti padli na kolená, vyhlásil, že prijatie zákona, ktorý menšinám nedovolí používať ich jazyk, by bolo vážnou politickou chybou. "Sme povinní garantovať mieru práv človeka, ako ju stanovujú medzinárodné konvencie, pre každého občana tejto krajiny, bez ohľadu na národnosť. Nemôžeme pripustiť situáciu, v ktorej by popieranie jazykových práv viedlo k politickému nepokoju a konfrontácii," povedal predseda vlády, ktorý vtedy presadzoval politickú líniu VPN. Snaha, aby bol v úradnom styku iný jazyk ako slovenský zakázaný, v roku 1990 ešte nemala úspech. Čas na revanš prišiel až o päť rokov neskôr.

POČETNÉ GARANCIE PRÁVA

Poslanci HZDS a SNS, spolu s hlasmi SDĽ, v auguste 1992 schválili Ústavu SR, ktorá v článku šesť ustanovila, že "na území SR je štátnym jazykom slovenský jazyk". No občanom patriacim k národnostným menšinám zaručila "právo používať ich jazyk v úradnom styku". Ústava, za ktorú "bez výnimky" hlasovali všetci poslanci HZDS a SNS, taktiež ohlásila, že "používanie iných jazykov než štátneho jazyka v úradnom styku ustanoví zákon". Vtedajšie vládne strany teda bez výhrad súhlasili s tým, že menšiny majú právo používať svoj jazyk v úradnom styku a že ich použitie upraví špeciálny zákon... Vznik samostatnej republiky a pád druhej Mečiarovej vlády ich potom zamestnal natoľko, že k "náprave" toho, čo sami schválili, sa dostali až po troch rokoch.

V januári 1995 tretia Mečiarova vláda predložila programové vyhlásenie, v ktorom oznámila, že hodlá prijať nielen zákon o štátnom jazyku, ale aj zákon o používaní jazykov menšín. Podpredsedníčka Katarína Tóthová ich preto zaradila aj do legislatívneho plánu vlády. Vláda HZDS, ZRS a SNS vo februári a marci 1995 urobila ešte niečo navyše. To, čo bolo "iba" v slovenskej ústave, akceptovala aj ako svoj medzinárodný a medzištátny záväzok. 1. februára 1995 podpísala Rámcový dohovor Rady Európy o ochrane národnostných menšín, ktorý zahrnuje aj právo menšín používať svoj jazyk v úradnom styku. 19. marca 1995 premiér Mečiar podpísal v Paríži základnú zmluvu s Maďarskou republikou. V článku 15 obe strany uznali, že osoby patriace k menšinám majú právo "používať svoj materinský jazyk v úradnom styku s úradmi vrátane verejnej správy a v konaní pred súdmi, uvádzať názvy obcí, v ktorých žijú, názvy ulíc a iných verejných priestranstiev, miestopisné údaje, nápisy a informácie na verejných priestranstvách vo svojom materinskom jazyku". Vláda, ktorá má čo i len nepatrný rešpekt k záväzkom, ktoré dobrovoľne prijala, by po takýchto aktoch nemohla pripraviť menšiny o ich niekoľkonásobne garantované práva. Tretia Mečiarova vláda však na ne bez zábran siahla.

ZÁKON, KTORÝ BUDE

V októbri 1995 Katarína Tóthová ponúkla expertom Rady Európy, aby posúdili návrh zákona o štátnom jazyku. Experti si ho preštudovali a slovenskej vláde odporučili, aby zároveň s ním predložila aj normu, ktorá upraví používanie jazykov menšín. Niekoľko týždňov dokonca aj pani Tóthová uznávala, že by to tak bolo správne, ale napriek tomu do NR SR napokon šiel len jeden vládny návrh - ten o štátnom jazyku. V polovici novembra 1995, keď ho parlament prerokovával, viacerí poslanci opozície sa snažili svojich vládnych kolegov upozorniť na fakt, že norma, ktorú posudzujú, zbavuje príslušníkov menšín ich práva používať svoj jazyk v úradnom styku a že by sa jazykové zákony mali prijímať súčasne. Ľubomír Fogaš navrhol, aby až do času, keď bude schválený zákon o používaní jazykov menšín, platilo preklenovacie ustanovenie, že príslušníci menšín môžu používať svoj jazyk v obciach a mestách, kde tvoria viac než 20 percent obyvateľstva. Poslanci HZDS a SNS však jeho návrh odmietli s odôvodnením, že nemá zmysel prijímať nejaké dočasné a preklenovacie ustanovenia, keď sa čoskoro dostane na program kompletný zákon o používaní jazykov menšín. Odkaz naň dokonca dali aj do textu zákona o štátnom jazyku - je v paragrafe prvom, odseku štvrtom.

Pre vtedajšiu opozíciu bolo príznačné, že keď chcela, vládne sľuby na ňu veľmi zapôsobili - dokonca až tak, že aj poslanci dvoch mimovládnych strán - DU a SDĽ - hlasovali za zákon o štátnom jazyku. Hoci išlo o zákon, ktorý zrušil jazykovú normu z roku 1990 i s klauzulou, že príslušníci menšín môžu používať svoj jazyk v úradnom styku v tých mestách a obciach, kde majú viac než 20-percentné zastúpenie. A to ešte nebolo všetko. Na vládne sľuby sa odvolal aj prezident Michal Kováč, keď oznámil, že zákon nevráti do parlamentu. Podpísal ho s tým, že "vzal na vedomie záväzný prísľub vlády a predsedu NR SR, že zákon o používaní jazykov menšín v úradnom styku čoskoro predložia do parlamentu". Prezident síce premiérovi celkove neveril ani slovo, ale tento jeho prísľub vzal na vedomie...

"KROK V PROSPECH MENŠÍN"

Ivan Gašparovič a Vladimír Mečiar svoju schopnosť sľubovať predviedli aj na prvom zasadaní Spoločného parlamentného výboru EÚ a SR. Ak predseda parlamentu ohlasoval rýchle prijatie zákona o jazykoch menšín, premiér obhajoval schválený zákon o štátnom jazyku. Konštatovanie, že vládna väčšina pripravila menšinu o jej ústavné právo, rázne odmietol - neváhal dokonca tvrdiť, že sa stal pravý opak a že práva menšín sa zväčšili! Najskôr pred poslancami Európskej únie a potom aj v rozhovore pre Slovenský rozhlas pán Mečiar s vážnou tvárou vyhlasoval, že právo menšiny používať svoj jazyk v úradnom styku sa rozšírilo na celú republiku: "Zákon o jazyku, ktorý bol v roku 1990 schválený, obsahoval 20-percentnú klauzulu, ktorá bola podmienkou na právo používať jazyk menšiny na území SR. Ale Ústava SR išla ďalej, tá vlastne zaviedla toto právo na celé územie SR. Čiže, ak sa právo, ktoré v roku 1990 obmedzovalo používanie jazyka, prispôsobilo ústave a rozšírilo možnosti menšín, nie je to krok proti jazykom menšín, ale v prospech jazykov menšín."

Inými slovami, predseda HZDS celkom vážne tvrdil, že ak do prijatia zákona o štátnom jazyku mohli príslušníci menšín používať svoj jazyk v úradnom styku, teda pri komunikácii so štátnymi orgánmi, úradmi verejnej správy a verejnoprávnymi ustanovizňami, iba tam, kde mali najmenej 20-percentné zastúpenie, po jeho prijatí - tvrdil Vladimír Mečiar - ho môžu používať všade, po celej republike! Bol to, samozrejme, nezmysel, ale tretia Mečiarova vláda ho zopakovala aj v odpovedi na otázku dotazníka, ktorý jej - tak ako všetkým vládam OBSE - zaslal vysoký komisár van der Stoel. Aj tam totiž uviedla, že na Slovensku vraj môžu menšiny používať svoj jazyk v úradnom styku bez akéhokoľvek obmedzenia! Keby to bola pravda, tak pripravovaný zákon o používaní jazykov menšín by vlastne radikálne obmedzil doterajšiu úroveň jazykových práv etnických minorít. Lenže ono to pravda nebola a nie je. Slovenská ústava síce zaručila menšinám "právo používať ich jazyk v úradnom styku", ale iba "za podmienok ustanovených zákonom". A pretože zákon, ktorý by tieto podmienky ustanovil, nebol prijatý, právo garantované ústavou nebolo možné uplatniť. Vysoký komisár Max van der Stoel na to tretiu Mečiarovu vládu prvý raz upozornil už v januári 1996. A potom každý kvartál znovu a znovu.

SLOVENSKÉ PRÁVNE

VÁKUUM

Spočiatku sa vládna reprezentácia tvárila, že pánu komisárovi nielen rozumie, ale s ním dokonca aj súhlasí. Hovorkyňa Magda Pospíšilová v januári 1996 novinárom prezradila, že pán der Stoel "má veľkú dôveru pána premiéra". Názor komisára, že na Slovensku existuje "právne vákuum", lebo neexistuje zákon o používaní jazykov menšín, Vladimíra Mečiara vtedy ešte neiritoval. Veď napokon taký istý, a navyše aj právne záväzný názor prezentoval aj Ústavný súd SR. Ten v apríli 1996 konštatoval, že "neexistencia zákona o používaní jazyka národnostnej menšiny alebo etnickej skupiny v úradnom styku znamená nemožnosť praktického uplatňovania základného práva ústavou určeným spôsobom oprávnenými osobami". Skutočnosť, že neexistuje zákon o používaní jazykov menšín, teda Ústavný súd zhodnotil ako stav, ktorý nie je v súlade s ústavou! Pre každú vládu, ktorá si ctí právny štát, by to bol dôvod, aby čo najrýchlejšie protiústavný stav odstránila. Vláda HZDS a SNS sa obmedzila iba na to, že dva roky predstierala, že s tým chce niečo robiť.

Návštevy pána van der Stoela využívala na to, aby podávala priebežné hlásenia, v akom štádiu je príprava požadovaného zákona. Poslanci vládnej koalície na medzinárodných fórach predstierali, že na jeho návrhu sa pracuje a že ho mienia prijať. Dušan Slobodník, Eva Garajová, Eva Zelenayová a Jozef Prokeš sa vo švajčiarskom Le Mont Pélerin podpísali pod odporúčanie vláde a parlamentu, aby čo najskôr pripravili návrh zákona o používaní jazykov menšín v úradnom styku. Pán Slobodník to zdôvodnil tým, že "jednoducho z legislatívnych dôvodov je potrebné zákon prijať". Ale čím dlhšie ho HZDS a SNS pripravovali, tým viac ho spochybňovali.

VÁKUUM ZRAZU ZMIZLO

Na začiatku roku 1997 Hudecovo ministerstvo kultúry spracovalo analýzu, ktorá vláde oznámila, že keby sa prijal zákon o používaní jazykov menšín, tak by "viedol k úplnej destabilizácii štátnej správy a k všeobecnému chaosu". Autori analýzy dokonca tvrdili, že "by viedol k diskriminácii občanov slovenskej národnosti".

Po tejto "analýze" dospela schizofrénia HZDS a SNS do nového, vyššieho štádia. Na jednej strane totiž sami a dobrovoľne prijímali záväzok, že zákon schvália. V júni 1997 Augustín M. Húska navrhol a vládni poslanci podporili odporúčanie Spoločného parlamentného výboru EÚ a SR, aby Mečiarova vláda pripravila "legislatívne riešenie problematiky používania jazykov národnostných menšín" tak, že by ho stihli prijať "najneskôr do konca novembra 1997". Ešte v októbri 1997 premiér a predseda HZDS sa podpísal pod spoločné vyhlásenie s prezidentom republiky, ktoré konštatuje, že je potrebné urýchlene realizovať "odporúčania jarného zasadnutia Spoločného parlamentného výboru EÚ a SR". Ale na druhej strane už na začiatku novembra 1997 vláda SR schválila memorandum, ktorým zdôvodnila, prečo nie je potrebné prijať zákon o používaní jazykov menšín - vraj preto, "lebo je upravené niekoľkými predpismi a nie je tu teda žiadne legislatívne vákuum".

Max van der Stoel, ktorý na rozdiel od Mečiarovej vlády nezmenil svoj názor a trval na tom, že právne vákuum na Slovensku pretrváva, upadol do hlbokej nemilosti premiéra. Predseda vlády, ktorý mal spočiatku ku komisárovi "veľkú dôveru", sa napokon odmietol s pánom van der Stoelom čo i len stretnúť - vraj pre jeho "nevyvážený prístup". Od začiatku roku 1998 vládni činitelia potom iba donekonečna opakovali, že zákon nie je potrebný, lebo všetko potrebné je už na Slovensku uzákonené. V tomto žánri vynikli predovšetkým dvaja podpredsedovia - Katarína Tóthová a Jozef Kalman. Prijatie zákona o používaní jazykov menšín je preto poslednou politickou požiadavkou Európskej únie, ktorú treba splniť, aby sa mohli začať priame rozhovory o členstve SR v tomto integračnom zoskupení. Bývalé vládne subjekty robia všetko pre to, aby ju ani dnešná vláda nesplnila.

HZDS a SNS sú proti zákonu o používaní jazykov menšín, hoci hlasovali za ústavu, ktorá ho predpokladá. Sú proti nemu, hoci si jeho prijatie dali do programového vyhlásenia tretej Mečiarovej vlády a zaradili ho aj do legislatívneho plánu vlády. Sú proti nemu, hoci pristúpili na medzinárodnú dohodu, ktorá ho vyžaduje a hlasovali za základnú zmluvu s Maďarskou republikou, ktorá povýšila používanie jazykov menšín v úradnom styku na medzištátny záväzok. Sú proti nemu, hoci v zákone o štátnom jazyku, ktorý sami prijali, sa naň odvolávajú. Odmietajú ho, hoci im Ústavný súd SR oznámil, že jeho neprijatím pretrváva na Slovensku neústavný stav. Sú proti nemu, aj keď jeho schválenie dlhé roky sami sľubovali.

HZDS a SNS sú proti zákonu. Čo je skutočnosť, ktorá jednoznačne svedčí proti nim.

MARIÁN LEŠKO