najchudobnejších krajín na svete britský minister financií Gordon Brown vo vatikánskej Kaplnke sv. Petra. Po tom, ako jeho slová získali podporu hlavy rímskokatolíckej cirkvi Jána Pavla II., pop-hviezdy Bona zo skupiny U2 a bývalej hviezdy boxerských ringov Muhammada Aliho, otázka odpísania dlhov najchudobnejších krajín sveta sa konečne dostala aj na program nadchádzajúceho rokovania zástupcov priemyselne najvyspelejších krajín sveta G 7 a Ruska v Kolíne nad Rýnom.
Problém dlhov chudobných krajín nie je nový. Jeho korene možno hľadať v prvej polovici osemdesiatych rokov, keď Mexiko oficiálne vyslalo varovný signál svetovým bankovým kruhom naznačujúci možnosť nesplatenia svojich pôžičiek. Keby podobný signál vydala ktorákoľvek iná krajina tretieho sveta, prakticky žiadnu banku by takáto správa vôbec nevzrušila. Problém bol v tom, že Mexiko v tom čase patrilo k bohatšej časti rozvíjajúceho sa sveta a jeho problémy s nesplácaním mohli vyústiť do kolapsu veľkých amerických bánk. Prakticky celé osemdesiate roky sa niesli v znamení oslovovania nadnárodných finančných inštitúcií (najmä Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky) a rôznych charitatívnych organizácií, ktoré mohli podať pomocnú ruku. Zlom nastal až pred niekoľkými rokmi, keď si vážnosť situácie uvedomili aj západné vlády. Hoci problémy chudobných krajín nevyvolali žiadny finančný kolaps a nepoložili dosiaľ žiadnu banku, rôzne lobistické skupiny sa zasadili o to, aby západné vlády - ktorým rozvojový svet dlhuje polovicu svojich záväzkov - priložili ruku k riešeniu tejto otázky. Len na ilustráciu - podľa odhadov ekonómov dlhuje každý obyvateľ krajín tretieho sveta Západu približne 250 britských libier.
Odpustenie dlhov, o ktorom rokujú zástupcovia skupiny G 8, predstavuje podľa predbežných informácií 60 až 70 miliárd dolárov zo záväzkov krajín subsaharskej Afriky a Strednej Ameriky, ktoré k priepasti hospodárskeho kolapsu posunul minulý rok hurikán Mitch. Kritici tohto kroku však namietajú, že odpustenie dlhov vôbec nepomôže najchudobnejším z chudobných, skôr naopak. Ich argumenty pritom vychádzajú z poznania spoločenského poriadku v týchto krajinách, ktorých spoločnou črtou je vláda elitných skupín - rodinných či vojnových. V prípade, že by tieto krajiny dostali akúkoľvek finančnú pomoc a podporu, ich obyvatelia by to vôbec nepocítili. Na ich úkor by sa totiž mohla priživiť práve vládnuca elita s bankovými účtami vedenými v daňových rajoch.
MICHAL NALEVANKO
