Doterajší politický príbeh SDK má dve odlišné kapitoly - prvá sa začala písať v júli 1997 a zahrnuje predovšetkým zápas s mečiarizmom ako nedemokratickým spôsobom vládnutia a správy vecí verejných. Už samotný vznik SDK bol zásadnou zmenou v konfigurácii straníckeho systému, lebo na slovenskej politickej scéne sa objavil subjekt, ktorý nielenže eliminoval riziko prepadnutia hlasov troch menších strán (DS, SDSS a SZS), ale vytvoril združenie schopné ohroziť dominantné postavenie HZDS. Práve tento fakt spôsobil, že vtedajšia vládna moc zápasila s SDK ako so svojím najhorším nepriateľom. HZDS, ZRS a SNS krátko pred parlamentnými voľbami upravili volebný zákon tak, že zaviedli separátne vnútrokoaličné 5-percentné kvórum, teda podmienku, že každý člen koalície musí získať najmenej 5 percent hlasov. Účelová zmena volebného zákona donútila subjekty SDK, aby vytvorili volebnú stranu so spoločnou kandidátkou, do ktorej KDH, DU, DS, SDSS a SZS delegovali svojich zástupcov. Strany si tak uchovali svoju samostatnosť a zároveň ich reprezentanti - ako členovia SDK - mohli kandidovať vo voľbách. Od popredných činiteľov piatich strán to vyžadovalo, aby vystúpili z politických subjektov, ktoré viedli a vstúpili do spoločnej volebnej strany. Hoci sa HZDS veľmi snažilo, aby svojmu najväčšiemu súperovi znemožnilo účasť vo voľbách, SDK osvedčila svoju odolnosť a fakticky v nich zvíťazila - aj napriek tomu, že ešte krátko pred nimi musela prekonať svoju ťažkú hodinku pri poklese volebných preferencií, ktorý súvisel nielen so vznikom SOP, ale aj s aférou podplácania novinárov. To, čo SDK pred voľbami zvládla, s tým sa už po nich vyrovnávala oveľa ťažšie - čo je druhá kapitola jej doterajšieho príbehu.
Víťazstvo vo voľbách a vznik vládnej koalície bez HZDS a SNS ohlasovala SDK nie ako svoj konečný cieľ, ale iba ako prostriedok na zmenu. Na zmenu systému, v ktorom bolo obvyklé, že vládnuce strany svoj stranícky záujem nadraďujú nad štátnopolitický záujem krajiny. V ktorom sa strategické rozhodnutia prijímali alebo odmietali iba z obmedzených politických dôvodov. V ktorom politická moc distribuovala majetkové hodnoty podľa straníckeho kľúča. V ktorom ústava a zákony neplatili pre parlamentnú väčšinu a v ktorom osoby dôvodne podozrivé zo spáchania závažných trestných činov chránila pred stíhaním samotná generálna prokuratúra. Ukázalo sa, že SDK pri uskutočňovaní zmeny nie je taká úspešná ako pri získavaní pozície, z ktorej ich uskutočniť môže. A to aj z toho dôvodu, že ju príliš rozptyľovali a zaťažovali jej vlastné problémy, ktoré súviseli s tým, ako si päť materských strán usporadúvalo svoje vzťahy s SDK. Očakávaný návrat k pôvodnej forme organizačného usporiadania, teda k štandardnej koalícii, ktorá by mala spoločný parlamentný klub, sa nekonal. Pokusy niektorých politikov KDH a DU premeniť SDK na šiestu politickú stranu stroskotali na odpore ostatných subjektov. Rozhodnutie o tom, či bude SDK štandardnou koalíciou, alebo samostatnou stranou, je momentálne zmrazené - všetky strany totiž akceptovali možnosť dvojitého členstva, čo umožňuje udržiavať poslanecký klub SDK vo funkčnom stave, ale čo celé zoskupenie udržiava v stave provizória.
SDK sa stala najsilnejšou stranou vládnej koalície preto, lebo najpresvedčivejšie reprezentovala ideu zásadnej zmeny. Jej osud i osud jej piatich strán závisí od toho, ako ideu, s ktorou sa dostala k moci, dokáže realizovať. Po ôsmich mesiacoch možno konštatovať, že v tomto ohľade SDK zaostala za očakávaním. Jej povolebná vôľa po zmene nie je taká razantná, ako boli vyhlásenia jej predstaviteľov pred voľbami. Úspech v tých ďalších však už nebude závisieť iba od vyhlásení, ale predovšetkým od stavu krajiny. SDK zostali na úspech už len tri roky.
MARIÁN LEŠKO
