Triumfálny piatkový vpád ruských vojsk do Kosova, vítanie "osloboditeľov" srbskými zástupmi a bájky o nezlomnosti ruskej duše vystriedala tvrdá realita. Tá hovorí o tom, že 200 ruských vojakov na prištinskom letisku je odkázaných na veľkorysosť vojsk NATO, ktoré z taktických dôvodov ešte stále povoľujú, aby ruskí vojaci - de facto votrelci - dostávali cez územie, ktoré je pod správou jednotiek KFOR, naďalej potraviny, lieky a iný materiál, ktorý potrebujú na prežitie. Nie je dosť jasné, ako chce ruské vedenie ďalej postupovať. Z vojsk, ktoré mali byť nástrojom vydierania s cieľom dosiahnuť vlastnú zónu v Kosove, sa stali nakoniec vlastne zajatci. Výsadkári síce v Rusku usilovne trénujú zoskoky, ale zatiaľ nie je jasné, ako sa chcú dostať z Ruska nad srbské územie. Po prvýkrát v histórii od pádu sovietskeho impéria musí totiž Moskva čeliť dôsledkom skutočnosti, že z niekdajších satelitov sa stali buď členovia vojenských aliancií, do ktorých Rusko vstupenku nemá, alebo slobodné krajiny, ktoré bez problémov povedia Moskve svoje nie a ponížia ju do úlohy prosebníka. Iste, v tomto konštatovaní možno nájsť štipku škodoradosti. Avšak skutočnosť, že Bulharsko aj Maďarsko odmietali prelety ruských lietadiel nad svojím územím, je oveľa signifikantnejšia pre Západ. Ten sa po prvýkrát mohol presvedčiť, aký význam má podpora reforiem v postkomunistických krajinách, a ako sa aj minimálne prostriedky investované do týchto krajín vracajú - z bývalých protivníkov Západu sa stávajú jeho spojenci.
Ostáva len dúfať, že USA, ktoré dnes už zďaleka nie sú také štedré ako po druhej svetovej vojne, si to uvedomia a ponúknu východnej Európe aspoň zlomok toho, čo ponúkol Marshallov plán Európe západnej. Kosovo je jasným príkladom toho, že aj dnes sa oplatí urobiť si z bývalých protivníkov spojencov. I keď to niečo stojí. Z troch zarobených grajciarov treba investovať jeden do budúcnosti - to je tvrdá medzinárodnopolitická realita. ZOLO MIKEŠ, Washington
(Autor študuje medzinárodné vzťahy na Georgetownskej univerzite)
