V januári 1998 zaslala hlava srbskej ortodoxnej cirkvi metropolita Pavle list kosovskoalbánskym študentom, v ktorom ich nazval "drahými spoluobčanmi" a vyjadril pochopenie pre ich mierové protesty. "Štát nie je to isté ako režim, ktorý v ňom vládne," pripomínal Pavle študentom. S prehlbujúcim sa konfliktom v Kosove však cirkev akoby prišla o hlas - uzavrela sa do seba a až na pochopiteľné odsúdenie náletov NATO na krajinu sa nijako nevyjadrovala k masakrom, ktoré Miloševičov režim páchal v Kosove. V stredu vyzval svätý synod prezidenta Slobodana Miloševiča a juhoslovanskú vládu, aby odstúpili.
Keď rečnil bývalý komunista Miloševič v roku 1989 na Kosovom poli, mali srbskí komunisti a cirkev prakticky totožné priority - boj za srbský národ. Miloševič na ňom vybudoval svoju desať rokov trvajúcu vládu. Metropolita Pavle sa stal najvyšším predstaviteľom práve v týchto časoch - v roku 1990. Srbský nezávislý denník Naša Borba pripomína, že bývalý biskup z kosovskej Rašky-Prizrenu prednášal o postavení Srbov v Kosove aj v americkom Kongrese. Výročné synody sa v rokoch 1987, 1989 a 1990 konali práve v kosovskom Peči. Za "srbskú vec" sa však v najbližších rokoch bojovalo v iných častiach bývalej Juhoslávie - v Chorvátsku a Bosne. Cirkev sa v roku 1994 postavila pevne za Radovana Karadžiča a Ratka Mladiča, vojnových zločincov, vodcov Srbov v Bosne. Bola vždy proti rozdeleniu Bosny, ktoré spečatila mierová dohoda v Daytone. Miloševič z jej pohľadu zlyhal - a nielen v Bosne. Biskup Lukijan v máji 1995 napísal: "Kým sa Západné Slavónsko topilo v krvi svojich detí (narážka na chorvátsku vojenskú akciu, ktorou zničila tzv. Republiku srbska Krajina), Belehrad sa zabával pri prvomájových oslavách a športových pretekoch." V správe synodu biskup Lukijan uvádza, že navštívil spolu s patriarchom Pavlem Miloševiča a žiadali jeho pomoc pri vyhlásení Západného Slavónska za zónu pod ochranou OSN. "Jeho odpoveď bola, že by to vyžadovalo dlhú procedúru a že sa netreba znepokojovať, pretože, ako povedal, diaľnica (Záhreb - Belehrad) je otvorená a utečencov eskortujú sily OSN a - všetko prebieha podľa plánu." Možno jasne pochopiť, prečo cirkev vo svojich pronárodných postojoch stratila posledné zvyšky ilúzií o tom, že Miloševičovi leží na srdci osud Srbov. Tieto postoje možno odsúdiť, nechýbala im však istá "zásadovosť". Čo sa týka vnútrosrbskej politiky, už v roku 1992 vyhlásil synod v Belehrade, že vládnuce strany v Juhoslávii "neumožňujú demokratický dialóg, nie sú pripravené prijať národný zmier a vytvoriť podmienky na duchovnú obrodu". Patriarcha Pavle vystúpil na demonštrácii opozície a o rok neskôr vyzval synod na vytvorenie vlády národného zmierenia. V čase niekoľkomesačných demonštrácií proti režimu na prelome rokov 1996-97 cirkev plne podporila študentov. BAŠA JAVŮRKOVÁ
