V pondelok bola v bratislavskej Galérii Michalský dvor prostredníctvom morskej soli uvedená do života antológia deviatich portugalských básnikov s názvom Med a jed, ktorú vydalo nitrianske vydavateľstvo M ‘art print. V preklade Ivana Štrpku a Petra Zsoldosa sa v nej nachádzajú básne od A. R. Rosu (1924), P. Tamena (1934), F. H. Paisa Brandaa (1938), G. Cruza (1941), V. G. Mouru (1942), A. Berta (1948 - 1997), N. Júdica (1949), L. F. de Castro Mendesa (1950) a F. P. do Amarala (1960). Kniha ilustrovaná poprednými slovenskými výtvarníkmi - I. Bencom, R. Brunom, K. Felixom, V. Gažovičom, R. Jančovičom, D. Kállayom, V. Kolenčíkom, M. Komáčkom, K. Štanclovou, I. Piačkom a K. Vavrovou - voľne nadväzuje na predchádzajúci počin M ‘art print v podobe knihy s názvom Pluralia tantum kultového portugalského spisovateľa dvadsiateho storočia F. Pessou, ktorého 111. výročie narodenia si pripomíname práve v týchto dňoch.

Na pondelkovú prezentáciu pozoruhodnej antológie portugalskej poézie prišiel do Bratislavy osobne i jeden z najvýznamnejších súčasných portugalských básnikov Pedro Tamen (1934), ktorý na trojdňovú návštevu Slovenska zavítal spolu so svojou manželkou a mladším kolegom Fernandom Pinto do Amaralom. Tamenov slovenský priateľ básnik Ivan Štrpka charakterizoval tohto administrátora Gulbenkianovej nadácie v Lisabone a autora štrnástich básnických zbierok ako "kultivovaného existenciálneho básnika nepokojnej mysle vrhajúceho sa do náručia zmyslov, aby sa mohla cez ne presvedčivo vteliť do vlastnej holej ľudskej skutočnosti".

So Slovenskom ste sa však zoznámili už pred štyrmi rokmi, keď ste do Bratislavy prišli na pozvanie Ivana Štrpku.

"Vďaka nemu som už vtedy spoznal slovenskú literatúru, ako i mnoho jej autorov. A čo bolo pre mňa ako básnika najzaujímavejšie, zoznámil som sa týmto krásnym mestom a jeho ľuďmi."

Našli ste spoločné črty medzi Portugalskom a Slovenskom?

"Ťažko povedať, pretože charakteristika istého národa zároveň znamená veľké zjednodušenie. Navyše, nemôžem si to ani dovoliť, lebo dostatočne nepoznám slovenský národ. Napriek tomu som postrehol, že máme čosi podobné - zatrpknutý humor."

Myslíte ironický?

"Áno, s príchuťou melanchólie."

Melanchólia sa skrýva i v slove saudade, ktoré Peter Zsoldos určil v knižnom doslove ako kľúčové pre pochopenie portugalskej duše. Aká je vaša interpretácia?

"Je to rýdzo portugalské slovo a je ťažké ho preložiť do akéhokoľvek iného jazyka. Jeden z významov tohto slova sa môže vyjadriť pojmom melanchólia, ale zároveň obsahuje aj iné veci a viaže sa aj k minulosti i budúcnosti. Je to zároveň horké i sladké."

Ako sa pohybuje portugalská literatúra v susedstve mohutnejšieho Španielska?

"Veľmi svojbytne. O španielskej kuratele možno hovoriť iba v období do 16. storočia, keď všetky veľké diela portugalských spisovateľov boli na Pyrenejskom polostrove napísané v španielčine. Vzájomné kultúrne väzby sa narušili v 17. storočí, keď Portugalsko bolo niekoľko desaťročí ovládané Španielskom. I počas môjho detstva existovala zo strany Portugalcov nedôvera k Španielom, pretože Španieli podceňovali portugalskú literatúru. Zásluhou novej španielskej ústavy sa pozitívne prehodnotil ich vzťah k nám, pretože si uvedomili, že portugalská kultúra je na polostrove jediná, ktorá nepatrí pod španielsku provenienciu."

Podľa slov Brazílčana Jorge Amada definitívnou celosvetovou rehabilitáciou po portugalsky písanej literatúry bolo až minuloročné udelenie Nobelovej ceny portugalskému spisovateľovi José Saramagovi. Stotožňujete sa s tým?

"Takmer úplne. Dostal ju veľký spisovateľ a plne si ju zaslúžil, hoci nemožno povedať, že Saramago je najväčší portugalský spisovateľ. Nobelova cena zároveň spôsobila, že verejnosť sa v zvýšenej miere začala zaujímať o portugalských autorov. Bola to veľkolepá promócia portugalskej literatúry, na ktorú Portugalci dlho čakali. Musíme si totiž uvedomiť, že po portugalsky hovorí dvesto miliónov obyvateľov žijúcich na šestine zemského povrchu."

Nemal v tomto kontexte na ňu morálne právo Jorge Amado?

"Celkom pokojne ju mohol dostať aj on, ale je dôležité, že bola udelená portugalsky píšucemu autorovi. Môj súkromný názor je, že laureátom sa mal stať básnik Joao Cabral."

Poézia bola vždy určená úzkemu okruhu ľudí. Ako vnímate snahy spopularizovať túto intímnu záležitosť cez čoraz masovejší internet?

"Rozširovanie literatúry prostredníctvom internetu spôsobuje problémy v oblasti autorských práv, ale všetko, čo slúži popularizácii poézie, je pre mňa pozitívne. Keby sa poézia propagovala bez aury intelektualizmu, tak by zasiahla oveľa širší okruh ľudí."

Svojou pozitívnou energiou neposkytujete celkom obraz básnika zahĺbeného do svojho sveta. Pocítili ste niekedy jeseninovskú sebazničujúcu bezútešnosť?

"Nedokážem definovať motivácie, ktoré ma vedú k písaniu, pretože píšem za tých najrozličnejších okolností. Mám pocit, ako keby sa vo mne prejavoval fenomén sedimentácie, ktorý náhle prerastie do katalyzácie a potom to všetko musí ísť zo mňa von. Je to prudký prechod, a preto keď píšem, robím to jedným ťahom."

Nenastáva žiadna racionálna korekcia?

"Veľmi zriedkavo."

Existujú aj mimoliterárne inšpirácie?

"V jednej mojej knihe sa nachádzajú básne inšpirované obrazmi. Keď ma však minule jeden môj priateľ maliar požiadal, aby som mu niečo napísal do katalógu, netrúfol som si. Niekedy počas písania vpúšťam k sebe aj hudbu - prevažne klasického razenia."

Aké básnické okamihy vyhľadávate?

"Ak dovolíte, odpoviem mojou básňou: Medzi slová, ktoré sa plavia dolu riekou/ hádžem sieť do ktorej sa uložím,/ a keď tak zaspím/ precitám/ s očami dokorán."

ĽUDO PETRÁNSKY ml.