Dnes sa často považuje trh buď za absolútny triumf, alebo smrteľné nebezpečenstvo. Rôzni politici vo všetkých kútoch sveta preto stále dogmaticky hľadajú tretiu cestu a túžia po "národných šampiónoch v rozličných priemyselných odboroch, ako sú napríklad telekomunikácie, ktoré sú schopné úspešne odpudzovať akúkoľvek globalizáciu. Ale trh je jednoducho mechanizmus, ktorý je možné zmobilizovať z nekonečného množstva dôvodov. Záleží len na spôsobe, akým je využitý, a trh potom môže prispievať ku spoločenskému a hospodárskemu rozvoju, či mu naopak brániť. Využitie či nevyužitie trhu na tento účel však nie je kľúčovým rozlišovacím prvkom. Každá spoločnosť - komunistická, socialistická i kapitalistická trh využíva. Kľúčovým rozdielom je súkromné vlastníctvo. Kto sú teda účastníci trhových procesov a v mene koho rokujú? Sú týmito účastníkmi štátni úradníci, ktorí rokujú v mene štátu? Alebo sú nimi jednotlivci rokujúci len za seba.

Kedysi, pri návšteve Číny sa námestník ministra opýtal: "Kto je v Amerike zodpovedný za distribúciu hmotných statkov?" Táto otázka mi vyrazila dych, i keď bola taká prirodzená. Bolo takmer nepredstaviteľné, že by občan žijúci v prostredí ekonomiky mohol porozumieť tomu, ako trhy rozdeľujú hmotné statky medzi miliónmi ľudí na tisíce ich potrieb, a zostanú nedotknuté rukami politikov.

Zavádzanie väčšieho množstva privátnych trhových mechanizmov môže byť čiastočne či celkom zmarené úplne malými zmenami v ekonomike, čo je práve to, na čo by sme si mali dávať pozor pri súčasnom veľkolepom preberaní kontroly nad trhmi i firmami, ktoré v Európe predpokladáme. Vezmeme si príklad z deregulácie Amerických aerolínií, ku ktorej došlo pred dvadsiatimi rokmi. Výsledkom bolo zvýšenie miery konkurencie, čo potom viedlo k zníženiu cien a k zavádzaniu nových služieb. Objem leteckej prepravy sa zvýšil. I keď aerolínie USA boli privatizované - teda oslobodené od neobmedzeného štátneho riadenia - na letiskách k tomu nedošlo. Zostali vo vlastníctve štátu a ten ich aj riadil. A tak sa na letiskách množili oneskorenia, pretože deregulácia zvýšila dopyt po leteckých spojeniach. A vláda obviňovala súkromné letecké spoločnosti. Požadovala od nich, aby sa k týmto oneskoreniam prihlásili. Snahy uplatniť trhové sily, napríklad licitácie o využívaní letiskových východov alebo časy letov, boli zmarené - do istej miery i leteckými spoločnosťami, ktoré uplatnili svoje neodňateľné práva. Najplepším riešením by bola privatizácia letísk, napríklad v Británia, o ktorej v súčasnosti uvažuje Taliansko alebo Poľsko.

Privatizácia niektorých odborov spracovateľského priemyslu pri zachovaní cien pod kontrolou štátu je ďalším polovičným trikom. Zlyhanie procesu prispôsobovania cien trhovým hodnotám robí privatizačné operácie, i keď sú účinné, spoločensky neúnosnými.

V indickom Pándžábe kedysi existovala továreň na výrobu bicyklov. Vláda však radšej zásobovala spotrebiteľov ocele prídelovým systémom, než aby ju predávala za trhové ceny. Producent bicyklov však nemohol získať také množstvo ocele, ktoré potreboval, za oficiálnu cenu. Samozrejme, že existoval súkromný trh s hotovými oceľovými produktmi alebo ich polotovarmi. A tak výrobca zmienených bicyklov dopĺňal prídely ocele pomocou nákupu oceľových polotovarov, ktoré pretavoval - čo nebol efektívny spôsob, ako zmeniť železnú rudu a uhlie na bicykle.

Ak tretia cesta znamená čokoľvek, potom by mala byť zameraná na prekonávanie politických prekážok a na ďalšie rozširovanie trhu. Avšak nebezpečenstvo nie je v tom, že takéto prekážky maria pokusy uvoľniť trhy, ale i v tom, že ich prekonanie zničí výhody práve sa oslobodzujúceho trhu. Úloha znie: zdolať všetky politické prekážky bez vyvolania týchto efektov.

Ďalší americký príklad je z oblasti privatizácie pôšt. Americká poštová služba (US Postal Servise) má monopol na poskytovanie prvotriednych služieb pri preprave poštových zásielok, a to vďaka zákonu, ktorý ostatných, čo by chceli ponúknuť podobné bežné poštové služby, kriminalizuje. Privatizácia sa do tejto oblasti vkrádala pomaličky, v podobe United Parcel Service, Federal Express a ďalších spoločností. V súčasnosti, samozrejme, stále rastúcu úlohu zohráva rovnako e-mailová pošta a ďalšie novinky technologického rozvoja. Opakované pokusy zrušiť zákon o monopole Postal Service vždy priniesli len búrlivé protesty ako zamestnancov - členov poštových odborov, tak i výkonných manažérov spoločnosti Postal Service i vidiečanov, ktorí sa obávali, že ich pripravia o zavedené služby. Na druhej strane, len niekoľko ľudí malo skutočný záujem a viedlo ostatných do boja za zrušenie spomenutého zákona. Prevádzkovatelia služieb, ktorí by sa eventuálne do podnikania v poštovníctve zapojili, ale dopredu nevedia, či sa na to odhodlajú. A stovky tisícov ľudí, ktoré by bezpochyby získali v nových súkromných spoločnostiach zamestnanie, ale dopredu nemajú najmenšiu nádej, že by raz takúto prácu mohli dostať. Raz som naliehal na kongresmanov, aby konečne zrušili inkriminovaný zákon. Od jedného z nich som dostal odpoveď: "Vy a ja poznáme vplyvné skupiny, ktoré budú bojovať proti takému návrhu zákona. Môžete mi dať zoznam ľudí ochotných postaviť sa za tento zákon a ochotných pracovať na jeho prijatí?" nemohol som a on nikdy s podobným návrhom zákona nevystúpil. Všemocné a nezničiteľné záujmy boli vystavané na poštovom monopole; opozícia, ktorá išla proti, bola postupne izolovaná.

Jedným spôsobom, ako prekonať odpor k privatizácii, je identifikovať potenciálnych oponentov a zapojiť ich do pripravovaného podniku, napríklad pomocou držby akcií či iných prostriedkov populistického kapitalizmu v štýle Thatcherovej, ktorá bola v tomto smere skutočne nadaná. Pasca, ktorej sa treba vyhnúť, ale väzí v zmiernení privatizačného projektu tým, že sa štátny monopol pretransformuje na monopol súkromný, ktorý môže znamenať zlepšenie, ale má ďaleko od žiadaného výsledku. Príklad US Postal Service ilustruje takúto pascu a rovnako predstavy, že predstieraná forma privatizovaného podniku môže úspešne dosiahnuť žiadaný stavu. Spoločnosť bola založená ako teoreticky nezávislá štátna korporácia, ktorá nemala byť predmetom žiadneho politického ovplyvňovania a mala fungovať na trhových princípoch. To, čo sa z nej stalo, bol len ťažko tento výsledok, pochopiteľne. Zostala monopolom a nikdy efektívne nerozvinula silné súkromné záujmy.

Problémy s prekonaním právne zaručených záujmov, ktoré maria hľadanie nových ciest rozvoja, sa dotýkali takmer všetkých pokusov o zmenu vládnej politiky, či už sa zmeny týkajú privatizácie telekomunikácií alebo zníženia poľnohospodárskych dotácií. Táto "tyrania statu quo" je hlavným dôvodom toho, že všetky politické mechanizmy sú menej efektívne než mechanizmy voľných trhov, ktoré podnecujú dynamické zmeny a prinášajú hospodársky rast a prosperitu.

Samozrejme, existuje niekoľko pravidiel, ako túto "tyraniu statu quo" premôcť. Jedno je však isté: ak majú byť aktivity štátu privatizované či obmedzené, musí sa to uskutočniť dôsledne a do konca. Nepristupujte na žiadne kompromisy alebo čiastočné obmedzenia štátnej kontroly a riadenia. Takéto riešenie necháva jadro zarytých oponentov v hre a tí potom budú pracovať horlivo (a často i úspešne) na tom, aby každú zmenu zvrátili.

MILTON FRIEDMAN

Autor je výskumným pracovníkom na Hooverovom inštitúte a nositeľom Nobelovej ceny za ekonómiu.