Vysoký komisár pre národnostné menšiny Max van der Stoel v marci 1999 uverejnil Správu o jazykových právach osôb patriacich k národnostným menšinám v rámci OBSE. Táto správa vznikla na základe výskumu od jesene 1996 do jesene 1997 - vlády štátov OBSE v ňom odpovedali na otázky dotazníka, ktorý im zaslal komisár van der Stoel. Za Slovensko teda odpovede vypracovala tretia Mečiarova vláda.
Jedna z dôležitých kapitol správy sa zaoberala tým, či krajiny OBSE vôbec poznajú a uplatňujú status štátneho alebo úradného jazyka. Z odpovedí vyplýva, že len tri z 51 odpovedajúcich štátov nemajú žiadny úradný alebo štátny jazyk - Maďarsko, Švédsko a Spojené štáty. Tridsaťštyri štátov uviedlo, že má len jeden úradný jazyk - z nich však 22 upozornilo, že ich právny poriadok priznáva zvláštny status aj inému ako úradnému jazyku. Osem krajín konštatovalo, že rovnocenný status majú dva jazyky, dva štáty uviedli, že tri. Len dvanásť štátov odpovedajúcich na túto otázku priznalo, že má len jeden jazyk a neposkytuje zvláštny status iným jazykom. Po analýze týchto odpovedí správa dospela k záveru, že "väčšina štátov dáva (rozličnými spôsobmi a v rozličnej miere) oficiálny status viac než jednému jazyku". Vysoký komisár OBSE konštatuje, že ak krajiny prijmú opatrenia, ktoré vyústia do rozhodnutia, že budú akceptovať viac ako jeden úradný jazyk, alebo ak priznajú zvláštny status iným jazykom, "celkom iste tým prispejú k ochrane jazykových práv ľudí, ktorí týmito jazykmi hovoria".
Správa triedi a analyzuje aj odpovede krajín OBSE týkajúce sa problematiky používania jazykov menšín v oficiálnej komunikácii, teda pri kontakte príslušníkov menšín s orgánmi miestnej a štátnej správy. Podľa odpovede na otázku, či môžu menšiny v úradnom styku používať svoj jazyk, je možné krajiny rozdeliť do šiestich skupín. Prvú skupinu tvorí jeden štát, ktorý uviedol, že takúto komunikáciu nepovoľuje - je ním Francúzsko. Druhá skupina zahŕňa štáty, ktoré neuviedli, či takúto komunikáciu dovoľujú alebo nie. Tretia skupina uviedla, že komunikáciu povoľuje, ale len v tých jazykoch, ktoré boli označené za oficiálne jazyky pre štát ako celok: Kanada, Írsko, Malta, Nórsko a Švajčiarsko. Štvrtá skupina uviedla, že komunikáciu povoľuje, ale len v určitých stanovených jazykoch alebo v určitých stanovených regiónoch krajiny (Rakúsko, Fínsko, Nemecko, Grécko, Taliansko, Litva, Holandsko, Ruská federácia, Veľká Británia a Spojené štáty). Piata skupina dovoľuje používať menšinové jazyky v úradnom styku tak, že počet prípustných jazykov síce nie je obmedzený, ale ich použitie je obmedzené proporčne - zastúpenie menšinového obyvateľstva musí dosiahnuť stanovené percento. Podľa dotazníka do tejto skupiny patrí Chorvátsko, Estónsko, Moldavsko, Macedónsko a Turkmenistan. Šiesta skupina štátov na otázku vysokého komisára, či umožňuje používať jazyk menšín v úradnom styku, odpovedala kladne bez toho, žeby uviedla akékoľvek obmedzenia, týkajúce sa počtu jazykov, regiónov či proporčného zastúpenia menšiny. Bola medzi nimi Andorra, Bosna a Hercegovina, ČR, Dánsko, Gruzínsko, Maďarsko, Kazachstan, Monako, Portugalsko, Rumunsko, Švédsko, Ukrajina i Uzbekistan. Podľa odpovede, ktorú komisárovi OBSE poskytla vláda V. Mečiara, do tejto kategórie vraj patrí aj SR...
V čase, keď vláda SR odovzdala vyplnený dotazník, vtedajší premiér tvrdil, že zrušením zákona o úradnom jazyku sa zrušila len klauzula, ktorá použitie jazyka menšín v úradnom styku umožňovala iba v obciach, v ktorých mala menšina viac než 20-percentné zastúpenie. Podľa neho sa tým právo menšín používať svoj jazyk v úradnom styku "v zmysle ústavy rozširuje na celé územie štátu". Vláda V. Mečiara poskytla OBSE a jej komisárovi falošnú odpoveď - keby bola pravdivá, zákon o jazykoch menšín by vlastne znižoval úroveň jazykových práv, ktoré menšinám poskytla vláda HZDS, ZRS a SNS. MARIÁN LEŠKO
