Ak sa starým prešpurákom podarilo prichytiť pri čine zlodeja, mohli si síce dovoliť nejakú tú šťavnatú nadávku, dobre mierený úder alebo pľuvanec, vážnejšie mu však ublížiť nemohli. Mestské právo nedovoľovalo súkromné pokonanie sa so zlodejom. Občania však smútiť nemuseli. Najmodernejšie donucovacie prostriedky v pochmúrnych mučiarňach urobili s previnilcami to, čo by sa im samým nikdy nebolo podarilo. Krádeže sa podľa mestského práva delilili do troch skupín: na vlámanie, krádež na trhu a v kostole. Výška trestu závisela tiež od ceny ukradnutého tovaru. Podobne boli stíhaní aj podvodníci. Zle obišli takí, ktorí podvádzali pod falošným menom. Rok 1404 si určite dobre zapamätal istý Paul Nikel. Najprv sa pustil do podvádzania pod krycím menom Johan a potom sa čoby ženatý muž pod vlastným menom nehanebne zabával vo verejnom dome. Prísni stredovekí sudcovia mu obe previnenia s chuťou zrátali. Vysoký trest čakal aj na všetkých falošných hráčov, najväčšími nemehlami počnúc a najväčšími hviezdami, ako bol napríklad Peter Czetwasser, končiac. Hazardné hry sa vôbec nebrali na ľahkú váhu. Hru v kocky označil napríklad za ťažký zločin aj cisár Žigmund. Za nemenej závažné previnenie sa považovalo podpaľačstvo alebo aj vyhrážanie sa podpálením. Mäsiar Winter okúsil drsnosť stredovekého súdnictva, pretože v roku 1510 sa svojim protivníkom vyhrážal, že im podpáli nielen strechu nad hlavou, ale aj celú ulicu. O rok neskôr prešiel istý Andreas Straus od slov k činom a z nejakých temných pohnútok podpálil dom obuvníkovi Jacobovi. Neodporúčali sa ani únosy vydatých žien a cudzoložstvo, a už vôbec nie krvismilstvo a bigamia. Na takýto paragraf sa chytil pekár Gregor, ktorý si svoju manželskú povinnosť plnil aj na lôžku svojej dcéry. Špeciálnou kapitolou bolo bohorúhačstvo a samovražda. Trestali sa o to ťažšie, pretože v nich justícia videla tak previnenie proti cirkvi, ako aj proti najvyššiemu právu a tiež morálke.

BRANISLAV CHOVAN