je nevyhnutná politická podpora, lebo nepodpora znamená, že zmeny, na ktoré je nevyhnutný súhlas parlamentu, sa neuskutočnia. Keby stačila dobrá vôľa väčšiny poslancov, možno by sa reforma dala urobiť poľahky. Stačilo by, aby volení zástupcovia načúvali rozumu a menej si všímali všakovaké lobby, ktoré sa celkom prirodzene snažia o ústupky. Pozoruhodné pritom je, ža aktivita záujmových skupín je priamo úmerná množstvu peňazí, o ktoré by prípadne mohli prísť. Klasickým príkladom je "zásadový" postoj dovozcov liekov, ktorí vonku nakúpené medikamenty predávali doma s maržou (čo je iba cudné pomenovanie pre zisk) okolo 25 až 30 percent. Dovozná prirážka by im zobrala sedem percent. Bránili sa možno aj celkom oprávnene, lebo marža vlastne iba vyjadruje pomery na slovenskom trhu, kde sa peniaze požičiavajú za najmenej 20-percentný úrok. Namiesto znižovania vlastných nákladov zvolili hlasné prejavy nesúhlasu, a aby získali podporu, prestali dodávať do lekární lieky. Chorý človek ich potrebuje a na Slovensku je chorých veľa. Dovozcovia vyhrali a veselo sa môžu neuskromniť. Keď uspeli dovozcovia liekov, majú šancu aj ostatní. Na verejnosť sa už dostali signály, že ministerstvo hospodárstva uvažuje o vyňatí niektorých komodít z režimu dovoznej prirážky.
V ošklbávaní reformy má Slovensko nedlhú, ale zato pevnú tradíciu. Do arzenálu argumentov sa zvyčajne radí obyčajný človek. Takto označený jedinec by nemal znášať dôsledky zvyšovania cien čohokoľvek, znižovania životnej úrovne, nemal by prísť o prácu. Keď sú na slovensku obyčajní ľudia, existujú pravdepodobne aj nejakí iní. Ktorí sú to? Možno milionári? Istý poslanec vládnej koalície stiahol svoj návrh na vyradenie chleba zo zoznamu položiek, kde sa bude zvyšovať daň z pridanej hodnoty. Lebo lacný chlieb by si kupovali aj milionári, a to nechceme. Nevedno, koľko chleba pojedia milionári, ale je skoro isté, že ustrice a kaviár niečím zajedajú tak nech platia, ako platíme aj my obyčajní.
Doteraz nik nedefinoval, kto je to obyčajný človek. Stačí, ak má vetché telo, alebo by mal byť aj chabého rozumu? Môže mať obyčajný človek auto, byt, televízor, kolieskové korčule. Keď žijú obyčaní, tak ostatní musia byť neobyčajní. Čím sa odlišujú? Ako sa dá dostať do výnimočnej kasty? Stačí byť múdry, alebo treba funkciu?
Ak je v slovenskej ústave napísané, že všetci ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach, potom rétori sociálnej demagógie, ktorí obhajujú záujmy obyčajného človeka, porušujú najvyšší zákon republiky. Poslanci, ministri, prezidenti, ba občas aj subalterní úradníci vo svojej neobyčajnosti riskujú. Obyčajný človek totiž nemusí byť iba prostý, a už vôbec nie sprostý.
EDUARD ŽITŇANSKÝ
(Autor je reportérom týždenníka TREND a biznis magazínu DUEL)
