Druhá Kasardova prozaická kniha je podobne ako tá predchádzajúca zbierkou poviedok. Nezmenilo sa ani to, že sa autor opäť pokúsil zasadiť pôvodne samostatne pôsobiace texty do vyššieho kompozičného rámca, hoci v tomto prípade sa úsilie končí len pri názvoch poviedok - všetky sú jednoslovné a ako posledná je zaradená tá, ktorá nesie názov Začiatok. V niečom sa však Polia od svojho predchodcu predsa len líšia: je to lepšia, čitateľnejšia, zábavnejšia kniha, ktorá sa vo svojich najpodarenejších číslach vie zbaviť inak u Kasardu často prítomného lacného intelektualizovania. A to je tu nahradené dôverou v rozprávanie osobných, ľudských príbehov. Tých pár poviedok, v ktorých sa autor nechce predvádzať, ale chce rozprávať, je zároveň čitateľským ozmyselnením knihy. Dobrým čitateľom samého seba sa ukazuje v tomto prípade aj autor, ktorý prakticky všetky tieto texty sústredil, z marketingového hľadiska celkom správne, hneď na úvod knihy. V týchto prózach sa Kasarda ukazuje ako invenčný glosátor mestskej reality. Emblémy doby (od veľkomeštiackeho grilovania na perfektne pokosenom trávničku až po komunikačné stratégie) sa tu stávajú integrovanou súčasťou ľahko plynúceho rozprávania.

Polia sú však šíre, na lány sa toho veľa zmestí a treba povedať, že čím ďalej cez ne kráčame, tým sú nezaujímavejšie, fádnejšie až napokon ku koncu dosť hlúpe. Kasardovo písanie slabne v tých textoch, kde sa rozhodol zahrať si úlohu anarchistického (a zároveň paranoického) Orwella kapitalistických svetosprisahaní - dávam do pozornosti nielen anarchistom, ale aj všetkým Augustínom Mariánom. Dokonale sa banalizuje v záverečných textoch, kde sa už písanie spolieha samo na seba, kde už nepotrebuje nič vedieť o svete a kde mu stačí očarenie sebou.

Nielen Poliami, ale i celou svojou predchádzajúcou prozaickou tvorbou dáva Kasarda rád na známosť, že si nič nemyslí, nič nechce, po ničom netúži (iba ak po uznaní za spisovateľa). Má možno svoju postmodernú pravdu, možno je príjemnejšie žiť s tým, že si nič naozaj nemyslím, nič naozaj nechcem, po ničom naozaj netúžim. Ak je však za týmto postojom ukryté najmä ospravedlnenie vlastnej bezzásadovosti, vzniká z neho zvyčajne nezaujímavá literatúra bez čitateľských konzekvencií. V niekoľkých poviedkach knihy Polia sa však Kasardovi našťastie podarilo vytvoriť ju spôsobom, ktorý môže zaujímať aj niekoho iného ako iba autora.

PETER DAROVEC

(Autor je literárny kritik, šéfredaktor časopisu RAK)