Michal Viewegh vstúpil na český literárny trh nenápadne: v roku 1992 vydal novelu Názory na vraždu a o dva roky potom román Báječná léta pod psa. A odvtedy je v českej literatúre iba málo autorov, o ktorých sa tak vášnivo diskutuje. A ak sa nemýlim, pokiaľ som stihol postrehnúť, Viewegh je figúrkou veľmi sledovanou aj na Slovensku, a to nielen čitateľmi, ale aj prozaikmi a kritikmi. Tí si predstavujú, že práve niekoho takého by mala mať na scéne aj slovenská literatúra. Niekoho, kto píše vtipne, zrozumiteľne a súčasne jeho tvorba nie je iba beznádejným podlizovaním brakovému čitateľskému vkusu. Od roku 1994, po románe Výchova dívek v Čechách, nemá Viewegh s českými kritikmi ľahký život. Treba však hneď dodať, že ani kritici nemajú u Viewegha na ružiach ustlané: v románe Účastníci zájezdu (1996) a v Zapisovatelích otcovský lásky (1998) im autor prisúdil podobu zatrpknutých monštier či naopak poštekávajúcich psíčkov. A táto vášnivosť trvá: hneď ako sa pred pár dňami objavila nová Vieweghova kniha Povídky o manželství a o sexu, ponáhľal sa filozof Antonín Kosík v Lidových novinách napísať, že Viewegh beznádejne patrí spolu s "nováckym" dr. Železným k "popredným trhovníkom českej kultúry". Český esejista a kritik Martin C. Putna sa zasa, naopak, v MF Dnes odhodlal tridsaťsedemročného Viewegha uviesť do spoločnosti Woodyho Allena či Milana Kunderu. Ale čo s týmito dvoma názormi?

Povídky o manželství a o sexu tvoria dvadsaťjeden kusov rôznej dĺžky a kvality - od jedenapolstranového "minútového románu" Otázka až po takmer tridsaťstranový text Maruška. Vo všetkých poviedkach Viewegh sleduje autobiografickú postavu Oskara. Autorovo alter ego chronologicky prechádza niekoľkými etapami. Napríklad: zoznámenie s budúcou manželkou, narodenie dieťaťa, manželské problémy, sľubná spisovateľská kariéra, rozvod a napokon Oskarova sláva s "vyžehleným" výrazom v tvári, s ktorým sa naučil baliť druhé pohlavie. Ženy a dievčatá strieda s promiskuitným bonvivánstvom. Tomu môžeme rozumieť ako dostatočnej kompenzácii za postpubertálny pôst, do ktorého sa zavŕtal vynúteným manželstvom, a tak predčasne ukončil sladké naberanie skúseností. Vzťah Oskar - ženy, teda Viewegh a ženy, či presnejšie to, čo autor Oskarovi dovolí a čo vlastne sám hovorí jeho prostredníctvom, by si zaslúžilo feministickú reflexiu. Dokonca radikálne feministickú, ktorá by prestrelila hladký povrch textu, nahliadla hlbšie a jeho pohŕdavý a pohodlný pomer k ženám do súvislostí domyslela. Oskar síce na niekoľkých miestach pocíti, že obeťou je skôr on - autor sa dotýka úbohosti navonok úspešnej hrdinovej existencie, ale zostáva iba pri náznakoch a nezáväznom konštatovaní. Viewegh sa v poviedkach o Oskarovi "ľudsky" veľmi neodhalil, mnohé môžeme vyčítať z jeho predchádzajúcich kníh, obnažil však svoj spisovateľský štýl. Na dreň, na kosť odral tvar textov, zbavil ich kompozičných fínt, typických pre romány, a načisto sa spoľahol na existenciálnu výdatnosť jednotlivých situácií a na sémantickú kapacitu svojho jazyka. A tá je naozaj úbohá, bez schopnosti zmnožovať významy. Na priamu otázku, či sú Povídky o manželství a o sexu umeleckým úspechom alebo prehrou, sa teda núka dvojaká odpoveď. Ak postavíme túto knihu vedľa desiatok vynikajúcich diel, čo české písomníctvo má (nehovoriac vôbec o kontexte svetovom), ihneď zbadáme polovičatosť a vtieravosť Vieweghovej tvorby. Ale v porovnaní s predchádzajúcimi tromi autorovými knihami nejde v poviedkach ani o úlet, ani o pád. Ide o potvrdenie toho istého inými prostriedkami. O potvrdenie na české pomery nevídanej zručnosti a tiež "neznesiteľnej ľahkosti" písania. JOSEF CHUCHMA

(Autor je redaktor MF DNES)