začiatku leteckých úderov klesla priemyselná výroba o 60 percent a hrubý národný produkt na osobu klesol z 3000 dolárov na 1650; ak sa započíta aj tieňová ekonomika, tak na tisíc dolárov. Bez zahraničnej pomoci bude potrebných 16 rokov a štvorpercentný ročný hospodársky nárast, aby sa Juhoslávia dostala na úroveň z obdobia pred začatím útokov.
Nezamestnanosť postihla 800 000 ľudí, teda 25 percent práceschopného obyvateľstva, 100 000 osôb stratilo prácu v dôsledku leteckého bombardovania, 50 000 si síce zamestnanie udržalo, ale v podstate ho takmer nevykonávajú, a platy sú neúmerne nízke. Dôchodky sa vyplácajú s niekoľkomesačným oneskorením a nie každému dôchodcovi je dopriate, aby sa ich dočkal. V čase vojny sa trhovému hospodárstvu nedarí, 80 percent cien je v JZR kontrolovaných, čo je nárast o 30 percent proti obdobiu mieru. To popri dobrom výkone v poľnohospodárstve asi zabránilo sociálnym nepokojom - v Juhoslávii nikto neumiera hladom. Okrem základných potravín sa však nič nedá zohnať, obchody s oblečením a inými tovarmi zívajú prázdnotou.
Budú chcieť západné firmy do rozvráteného hospodárstva investovať? Vzhľadom na to, že obnova zničených infraštruktúr vyjde päťkrát lacnejšie ako budovanie nových mimo Juhoslávie pre dopravu tovaru na Balkán a ďalej, potom aspoň pre Nemecko a Rakúsko, závislé od Dunaja, sa tieto investície vyplatia. Navyše sa dá ťažko predstaviť, že by Európa riskovala nával juhoslovanských ekonomických emigrantov, navyše kvalifikovaných pracovníkov. V Juhoslávii čaká investorov lacná a dobrá pracovná sila, ktorá bude tovar lacno vyrábať a bude zaň draho platiť, uzatvára Le Soir.