Po štyridsiatich rokoch od prvého vydania v pôvodine vychádza román Saula Bellowa Henderson, král deště v českom preklade (Volvox Globator, Praha 1999). V našej dobe, ktorá sa v živote i v umení narkomansky dožaduje čoraz silnejších a častejších dávok nových senzácií, je štyridsať rokov dlhý čas; a hoci autor s obdivuhodnou vitalitou pokračuje v písaní do dnešných dní, literárnohistorické analýzy i nástup ďalších spisovateľských generácií ho medzičasom mumifikovali do podoby klasika, čo je, ako vieme, mŕtvola, ktorá akýmsi zázrakom stále drží pokope. Môže sa teda stať, že k čítaniu Hendersona pristúpime ako k návšteve mauzólea, pri ktorej nás najviac zaujíma, aké stopy na exponáte zanechali zuby času. Dobrá správa - hoci nie práve pre nekrofilikov vrátane toho vo mne - znie: nijaké. Už dávno som nečítal taký živý, menlivý, ortuťovito neposedný text. (A to máme do činenia s takzvaným hrubým románom!) Možno, ba iste je na príčine aj vynikajúci preklad Jiřího Hanuša, ale Bellowov jazyk je až neamericky metaforický a expresívny; miestami ("Zápach v budově se sápal člověku po obličeji") pripomína do inej témy a krajiny presadeného Babeľa. Pozoruhodné je, že obraznosť vyjadrovania sa nijako nedostáva do rozporu s robustným a zemitým charakterom Hendersona, ktorý je nielen kráľom dažďa, ale aj rozprávačom príbehu.
Kto je vlastne tento Eugene Henderson a o čom je jeho príbeh alebo, ak chceme, v čom je jeho problém? Na to sa za roky nazbieralo veľa názorov (o niektorých interpretáciách sa dočítame v zasvätenom doslove), ale - a to je druhá dobrá správa - pri čítaní na ne môžeme úplne zabudnúť. Isteže, veterán 2. svetovej vojny a milionár Henderson, ktorý sa živí, alebo aspoň zabáva chovom prasiat, je farbistá, svojská postava a jeho lapidárne filozofické videnie sveta je v mnohom neopakovateľné (veríme mu, keď vraví "možná, že jsem život líbal příliš tvrdě" alebo "doopravdy zbožňuju život, a když mu nedosáhnu až na ksicht, celuju ho někam níž"), ale podstata jeho problému je všeľudská, takže sa s ňou vieme ľahko stotožniť. Henderson počuje v srdci neodbytný hlas, ktorý hovorí ja chcem, ja chcem, ja chcem, a túži ten hlas umlčať - či už tak, že mu vyhovie, alebo že mu zapchá papuľu. Niežeby sa starnúcemu Hendersonovi málilo, čo zažil, iba v tom nachádza málo zmyslu; máli sa mu, čo so svojím životom či zo svojho života urobil. Keď chceme, môžeme v jeho aktivizme vidieť typicky americkú črtu; môžeme si aj myslieť, že na kladenie takýchto "luxusných" otázok je potrebná istá materiálna nasýtenosť - veď človek zaujatý zháňaním najnevyhnutnejšieho živobytia stiahne knôt svojho duševného života na minimum, aby zbytočne neplytval energiou. Ale to sa už ocitáme na ceste k zovšeobecňujúcim výkladom a priznám sa, že tento smer uvažovania ma nezaujíma; nepovažujem ani za dôležité, k akému záveru dospel Henderson na konci svojho afrického dobrodružstva. Aj tak sa rozhodol iba za seba, nie za nás. Skôr by som chcel vyzdvihnúť jeho obžerstvo životom vo všetkých podobách a pestrých detailoch, jeho vrtkého a hĺbavého ducha, jeho ustavične prítomnú kritickosť a najmä sebakritickosť - práve ony robia z Bellowovho románu také strhujúce a zábavné čítanie. Aby som povedal pravdu, podobne ako Musilovho Muža bez vlastností, aj Hendersona považujem za vynikajúcu humoristickú prózu. Ale to je osobný názor, ktorý nechcem nikomu vnucovať. Lebo - a to je tretia a posledná dobrá správa - štyridsaťročný odstup dokazuje, že Bellowov román patrí k tým vzácnym recyklovateľným dielam, ktoré si nielen každá generácia, ale i každý jednotlivec môže prečítať po svojom.
PAVEL VILIKOVSKÝ
(Autor je spisovateľ)
