celoživotného sna - stať sa služobníkom slovenskému národu. Karierizmus podľa nich neprichádzal do úvahy. Túžba stať sa takýmto služobníkom však v niektorých prípadoch dosť výrazne kontrastovala s prehnanou hrdosťou a nekritickosťou voči vlastnej osobe. Slabosti menované väčšinou kandidátov vyzneli smiešne, vyzneli skôr ako záľuby. Nikto z prítomných nemal odvahu ani len naznačiť, že post prezidenta v sebe skrýva aj úspešnú sebarealizáciu, ktorá nepríde sama od seba. Takmer vždy je odzrkadlením politických abmbícií. A možno práve tu začala celá predvolebná kampaň páchnuť zjavným pokrytectvom. Mnohí z kandidátov si museli uvedomniť, že nemajú šancu na úspech. V tom prípade ich jediným úspechom bola účasť. Lenže voľba prezienta nie je športovým podujatím. Natíska sa teda presvedčenie, že niektorí kandidáti použili prezidentské voľby ako nástroj na zvýšenie vlastnej popularity a hrajú dlhodobú hru vo svoj prospech. Tak o akú službu vlastne ide? O službu národu alebo samému sebe?

RÓBERT ORUŽINSKÝ,

Bratislava

Keď si spomeniem, ako sme so spolužiakmi z vysokej školy chodili vlani pred voľbami prednášať prvovoličom na stredné školy volebné právo a organizovali sme Cestu pre Slovensko a Občianske oko 98, nemôžem sa ubrániť pocitu, že celá naša práca bola márna. Darmo sme volili slušnú vládu, ktorá chce robiť zmenu s ľuďmi morálnych kvalít. Marazmus tejto spoločnosti nie je hmotný, nikto tu zatiaľ nehladuje, ale mravný a duchovný. Pokiaľ však stranícka príslušnosť, servilita, známosti, zbabelosť, absencia vlastného názoru prevýšia odbornosť, osobnú hrdosť a odvahu postaviť sa na odpor zlu, autonómnosť v rozhodovaní, spravodlivosť a profesnú morálku, budeme vždy na úrovni rozvojovej krajiny. A že sa s takýmito ľuďmi dostaneme do EÚ a NATO, je absolútna naivita.

TOMÁŠ ŠĽACHTA, Gbely

Štát je tu nato, aby pomáhal ľuďom, a nie naopak. Tak ako spisovateľ potrebuje pero, a nie pero spisovateľa, ako chirurg potrebuje skalpel, a nie skalpel chirurga. Skalpel, pero aj štát, to všetko sú len nástroje, výtvory ľudskej mysle, ktoré majú slúžiť človeku na pohodlnejší život. Človek sa združil do spoločnosti a tú zastrešil štátom, pretože poznal, že prostredníctvom štátu ako nástroja dokáže lepšie uspokojovať svoje potreby a záujmy. Človek sa stal suverénom a štát jeho nástrojom. A zrazu suverenita štátnej moci začala hromadne zabíjať. Štát vyháňa človeka kvôli etnickej čistote a tým popiera rovnosť ľudí. Nástroj ničí svojho stvoriteľa, šliape po ľudských právach, gniavi a nivočí ľudskú existenciu. A tak skalpel už nemá svojho chirurga, hrdzavie a rozpadá sa. A pero už nemá svojho pisateľa, a tak leží nepoužité a tuha v ňom vysychá. Nezabránili sme tomu. Nadriadili sme štátnu suverenitu nad ľudský život. Nadriadili sme územnú celistvosť nad človeka. Ale zabudli sme, že všetko má zmysel len vo vzťahu k človeku.

JAROSLAV ŠKAPINEC, Košice