Je tomu presne desať rokov a pár dní, čo poľská opozičná Solidarita získala 4. júla 1989 vo vôbec prvých slobodných voľbách 99 zo 100 kresiel v Sejme. V tom istom čase mierili hlavne diel čínskych komunistických tankov na prodemokratických demonštrantov na Námestí nebeského pokoja. V priebehu nasledujúcich dvoch rokov padli všetky európske komunistické režimy, zatiaľ čo čínski komunisti aj naďalej držia v rukách moc v krajine. Druhoplánový dôsledok kolapsu sovietskeho impéria otriasol aj Afrikou a Blízkym východom. Nelson Mandela bol prepustený na slobodu a boli podpísané palestínsko-izraelské mierové dohody v Osle. V Európe, Severnej Amerike a vo východnej časti ázijského kontinentu sa všetko zmenilo.
Žijeme vo svete, ktorý hlboko poznačila revolúcia roku 1989, jej vzostupy i pády. Bývalí komunistickí aparátčici, ktorí sa dnes vydávajú za demokratov, stoja na čele ruského postkomunistického systému, ktorý sa tvári ako kapitalizmus. Na druhej strane čínski podnikatelia, vydávajúci sa za komunistov, stoja na čele hybridného ekonomického systému, ktorý má strach z demokracie. A zvyšok sveta je slobodný, aspoň natoľko, aby mohol sám rozhodovať o svojom ďalšom osude.
Čo sa stalo? Prečo niektoré totalitné sytémy postupne zmizli z povrchu zeme, zatiaľ čo tie, ktoré prežili, sa zmenili na mafiánske organizácie, ktoré síce pochovali ideológiu, ale zachovali si štruktúru moci? Presne tak, ako sme tomu svedkami v Číne alebo v Juhoslávii? Ako sa mohol George Orwell tak pomýliť?
Orwella by, samozrejme, toto poznanie veľmi potešilo. Známy román 1984 napísal v roku 1948, keď väčšina ľudí považovala totalitné režimy za omnoho "efektívnejšie" ako demokracie.
Všetky tieto zmeny však neboli úplne nepredvídateľné. V roku 1987 - iba dva roky pred príchodom "lavíny", ktorá napokon všetko zmietla - som bol v Moskve. Už vtedy bolo jasné, že sa niečo deje. Na rozdiel od mojej predchádzajúcej návštevy v roku Brežnevovej smrti (teda v 1982) sa už moji ruskí priatelia nebáli pozvať ma k sebe domov. A na 1. mája, kráčajúc po Červenom námestí, som pod kopulami Chrámu Vasilija Blaženého uvidel odstavenú malú Cessnu, na ktorej až sem dopilotoval nemecký teenager Mathias Rust na protest proti studenej vojne. Bol to jasný dôkaz, že Sovietsky zväz a jeho satelitné štáty boli už len kráčajúcimi mŕtvolami.
V rokoch 1987 až 1990 som bol potom pravidelným návštevníkom Ruska. Dodnes nechápem, čo sa vlastne stalo. Prečo európske komunistické impérium nastúpilo cestu dobrovoľnej likvidácie, a prečo sa tak doteraz nestalo v Číne? Ľudia sa vám pokúsia tvrdiť, že to majú na svedomí kultúrne rozdiely, ale to je nezmysel. V Číne predsa existovali "múry demokracie" (na ktoré lepili študenti výzvy proti režimu - pozn. red.) ešte skôr, ako sa objavil otvorený disent v Moskve.
Pravdou zostane, že čínski študenti na Námestí nebeského pokoja, ktorí sa pokúsili zopakovať vlnu nenásilných ázijských revolúcií z konca 80. rokov, boli prvými, ktorí išli proti totalite inšpirovaní Gándhím. Ich úsilie neuspelo preto, že v čínskom vedení je, na rozdiel od Gorbačovovej generácie, ešte vždy dosť "pravoverných" revolucionárov, ktorí sa neštítia zabíjať ľudí na ulici a tváriť sa, že majú v rukách pravdu.
Ten istý generál Wojciech Jaruzelski, ktorý stál na čele poľského režimu v časoch Solidarity, nechal síce v roku 1981 uväzniť vodcov slobodných odborov, ale neskôr povolil slobodné voľby, ktoré presne pred desiatimi rokmi spustili lavínu
zmien.
A bol to ten istý Jaruzelski, ktorý v nedávnom interview povedal: "To, čo ma najviac teší na zmenách v roku 1989, je demokracia, demokracia a opäť demokracia."
GWYNNE DYER,
Londýn
(Autor je historik a publicista)
