Ak sa nálety na Juhosláviu neskončili v deň, keď juhoslovanský parlament a vláda vyslovili súhlas s medzinárodným mierovým plánom, má to jednoduché vysvetlenie. Od Miloševiča sa neočakávajú slová, ale ich naplnenie. Možnosť dohodnúť sa s Miloševičom prestala byť aktuálna pred sedemdesiatimi dňami, odvtedy ide o to, poraziť ho. To, čo je na dosah, teda nie je dohoda, ale víťazstvo. Nálety sa skončia v okamihu, keď bude isté, že ich nebude treba obnoviť. A isté to bude vo chvíli, keď z Kosova odídu srbské vojenské i polovojenské jednotky.

Tento okamih sa zrejme priblížil a tým pádom sa otvára diskusia, čo Miloševiča zlomilo. S istotou asi možno vylúčiť, že sa v ňom prebudilo svedomie a že si uvedomil, koľko ľudského utrpenia spôsobil rozpútaním nacionálneho šialenstva. Objavili sa špekulácie, že obrat v jeho postoji mohol spôsobiť zlý zdravotný stav. Ďalšia interpretácia si všíma klesajúcu podporu srbského obyvateľstva, ktoré váha medzi národnou hrdosťou a praktickými vymoženosťami civilizácie, ako je sprcha, výťah či teplá strava. Srbská opozícia si uvedomila, že Miloševič nemôže vyhrať, a spomenula si na to, že kým sa stal načas vodcom národa vzdorujúceho agresii, bol dlho diktátorom, ktorý likvidoval demokraciu. (Opozícia v Srbsku žiada ukončenie vojnového stavu a slobodné voľby, Draškovič vyhlásil, že sa Srbsko musí stať čo najskôr rešpektovaným členom rodiny európskych demokracií.) Medzi príčiny Miloševičovho obratu môžu však patriť aj vojenské straty. NATO po prvý raz zverejnilo ich odhady: 5000 mŕtvych vojakov, desaťtisíc zranených. Miloševič dostane otázku, za čo títo vojaci zomreli, ale aj otázku, koľkí ešte majú zomrieť. A konečne, príčinou Miloševičovej rezignácie (ak skutočne ide o rezignáciu, a nie o ďalšiu fintu) je medzinárodná izolácia. Reálna pomoc neprišla ani od Ruska, ani od Číny.

Zatiaľ čo v politike došlo vo štvrtok k výraznému pokroku, vojna je proces ktorý má svoju zotrvačnosť. Genocída kosovských Albáncov pokračuje a s ňou i nálety aliancie. Tá genocída je príčinou a nálety dôsledkom. Kým nepominie príčina, nepominú dôsledky. Od začiatku útokov na Juhosláviu ide stále o to isté: verejná mienka v členských krajinách NATO (až na trápne výnimky) prinútila svojich politikov zasiahnuť proti zlu. Jednoducho nie je možné akceptovať etnické čistky ako formu politiky. Táto vojna sa vedie proti barbarstvu a je to zápas o budúcu povahu sveta. Je ilúziou myslieť si, že bude dokonalý. Ale akceptovať, že to bude svet podľa Miloševiča, jednoducho nemožno. IVAN HOFFMAN, Praha

(Autor je komentátorom ČRo 1)