DAVID LYNCH - Narodil sa 20. januára 1946 v Missoule v štáte Montana (USA) - malom mestečku, ktoré je dobre známe z jeho filmov. V detstve sa neustále sťahoval, pretože jeho otec bol ako vedec premiestňovaný na iné výskumné pracoviská. Navštevoval rôzne umelecké školy, pričom štúdium na výtvarnej škole v schátralej štvrti Philadelphie ho inšpirovali k celovečernému debutu Eraserhead, z ktorého sa stalo kultové dielo a z jeho režiséra kultový tvorca. Výberová filmografia: Mazací hlava (Eraserhead, 1976); Sloní muž (The Elephant Man, 1980); Duna (Dune, 1984); Modrý zamat (Blue Velvet, 1986); Mestečko Twin Peaks (Twin Peaks, 1989 - TV seriál); Zbesilosť v srdci (Wild at Heart, 1990); Twin Peaks (Twin Peaks: Fire Walk With Me, 1992); Stratená diaľnica (Lost Highway, 1996); Straightov príbeh (The Straight Story, 1999).
Volajú ho kniežaťom postmoderného filmu. Hypnotizuje svojich divákov do slastne temného duševného tranzu. David Lynch patrí k tým filmovým tvorcom, ktorí ešte dokážu uraziť a znepokojiť. Fascinuje ho povrch vecí, cez ktorý sa dostáva do najtajnejších zákutí ľudskej psychiky. I keď rád by bol psychiatrom, svoje sny nerozoberá a nerobí z nich film. Skôr robí zo svojich filmov škrtiace sny. Ak chcete niečo vedieť o svojich nočných morách, choďte si pozrieť Lynchov film - hlásal raz titulok v časopise Time na recenziu režisérovho filmu spred troch rokov Lost Highway (Stratená diaľnica). Ten posledný - The Straight Story (Straightov príbeh) - sa pred dvoma týždňami objavil na 52. ročníku filmového festivalu v Cannes, kde ho diváci prijali v znamení standing ovations. Porota však túto priazeň neopätovala. Držiteľ ceny za réžiu Pedro Almodóvar tento fakt reflektoval aj v prejave pri preberaní ceny, keď povedal: "Na svojom mieste by som radšej videl Jima Jarmuscha, Atoma Egoyana, ale najmä Davida Lyncha." Dva týždne po Cannes zastihlo SME slávneho režiséra v jeho kalifornskej rezidencii.
m Počas vyhlásenia výsledkov viacerí diváci dávali najavo otvorene svoj nesúhlas s vyjadrením poroty. Nakoniec, i odborníci vás pasovali medzi úzky okruh favoritov na Zlatú palmu, ktorú ste už dostali pred deviatimi rokmi za Zbesilosť v srdci. Mrzí vás tento neúspech?
"V prvom rade, neberiem to ako neúspech. Už samotný fakt, že som sa dostal do spoločnosti takých skvelých filmov bol pre mňa veľmi pozitívny. Uznávam, že porota to na takýchto festivaloch nikdy nemá ľahké. Rozhodla sa pre belgický film Rosetta a ja jej to vôbec nezazlievam. Samozrejme, mám na to svoj názor. Potešila ma však reakcia publika, lebo moje filmy sú predovšetkým pre ľudí, a nie pre porotu."
m Ako by ste charakterizovali svoj najnovší film?
"Ako pomalú road movie. Ide o príbeh starého muža Alvina Straighta, ktorého skvele zahral Richard Farnsworth. Je to jeden z najneobyčajnejších ľudí, akých som kedy stretol. Jeho hranie vyvieralo z jeho vnútra. Fascinovane som sa pozeral na jeho tvár, ktorá odrzkadľovala múdrosť, ba až akýsi archetyp človeka. Scenár Mary Sweeneyovej a Johna Roacha je založený na pravdivom príbehu sedemdesiattriročného vdovca Alvina Straighta z roku 1994, ktorý sa zo svojej farmičky v mestečku Laurens v Iowe vydal na malom traktore na strastiplnú cestu za svojím chorým bratom. Najviac som sa sústredil na fenomén odpustenia."
m V jednom z rozhovorov ste sa vyznali, že nikdy neskončíte tak, ako ste si to naplánovali na začiatku. Do akej miery ste sa pridržiavali scenára v tomto prípade?
"Či už ide o film alebo obraz, vždy začínam so scenárom, ale málokedy sa ho držím až do konca. Podľa mňa je prínosnejšie, keď sa dielu otvorím a aktívne na neho reagujem. Každé dielo sa snaží o dialóg. Akonáhle je človek ochotný načúvať jeho reči, zavedie ho do miest, o ktorých doposiaľ ani nesníval. A práve táto interakcia dielo obohacuje. Tak som to urobil aj v tomto prípade, pretože scenár ma oslovil svojou vysokou dávkou emocionality."
m Nebol však scenáristický tandem trochu urazený, keď ste s ním manipulovali podľa vašich vízií?
"Všetky podstatné zásahy do deja som prediskutoval s obidvoma autormi."
m Kritika hovorí, že je to film, ktorý je azda najviac vystavaný na konvenčných princípoch filmovej tvorby. Zriekate sa pozície nezávislého režiséra?
"Nikdy som sa netlačil do tejto pozície, iba som svojou symbolikou otváral divákovi priestor na jeho vlastnú interpretáciu. Uznávam, tento film je možno trochu aj podobenstvom života obyčajného človeka, ale i tej časti Ameriky, kde sú len nekonečné lány obilia, kukurice a sóje. Človek a stroj (traktor), človek a príroda - to sú línie, ktoré ma zaujímali."
m Tiež pochádzate z malého mestečka zo stredu Spojených štátov. Má tento príbeh autobiografické črty?
"Vyrastal som predsa len v inom štáte ako Iowa, kde mal život iný rytmus, no nevylučujem, že z podvedomia čosi vykĺzlo. Snažil som sa takmer až o dokumentárnu vieryhodnosť snímky, preto sme nakrúcali v Iowe, priamo v dome Alvina Straighta."
m Aj pri tomto filme ste spolupracovali s hudobným skladateľom Angelom Badalamentim. Je pre vás hudba stále taká podstatná?
"To sa nedá zmeniť. Niekedy počúvam hudbu len kvôli tomu, aby som nachádzal myšlienky. Nakoniec, každý môj film je inšpirovaný hudbou. Všetky tieto podnety poviem Angelovi, on pochopí ich náladu a napíše kompozíciu, ktorá je na jednej frekvencii s mojou predstavou. Dokonca i keď nakrúcam, púšťam si do slúchadiel hudbu, aby som nestratil niť."
m Vaša bývalá družka Isabella Rossellini píše vo svojej memoárovej knihe Zamatová kniha spomienok, že ste typom človek, ktorý okolo seba šíril chaos a každé ráno ste sa sám seba pýtali, čo je to boh, diabol, smrť, prečo žijeme. Napriek tomu dodáva, že vaše filmy nie sú odrazom vášho života.
"Čím asi chcela povedať, že nie som asi až taký paranoidný idiot, akoby sa to možno podľa mojich filmov zdalo. Ale vážne. Týmito otázkami sa, samozrejme, stále zaoberám, ale nepovyšujem ich nad iné. Pozrite sa na Dostojevského. To je ťažoba! Ale aká pôvabná! Nikomu svoje filmy nevnucujem. Trochu ma len mrzí, keď kritici poukazujú v nich na veci, ktoré vôbec nie sú podstatné."
m Čím sa, okrem týchto existenčných myšlienok, ešte zaoberáte?
"Okrem hudby je to najmä výtvarné umenie. Aktívne maľujem i fotografujem. Pri niektorých scénach Straight Story som sa dokonca nechával inšpirovať Monetovými obrazmi. No a potom ešte rád čítam, pozerám sa na filmy, milujem ženy a venujem sa svojej dcére - režisérke Jennifer. Občas si dám whisky a vychutnávam pocit, že práve v túto chvíľu sa niekto niekde pozerá na môj film."
ĽUDO PETRÁNSKY ml.
