keď táto kľúčová postava kormidelníka odchádza; mali by sme sa báť, že sa tým svetové hospodárstvo stalo zraniteľnejším, keby sa problémy náhodou vrátili? Samozrejme, že ministerstvo financií, ktoré viedol Robert Rubin, sa okamžite stalo životaschopnou súčasťou Clintonovej administratívy, v protiklade s liberálmi jeho týmu z Bieleho domu, spokojnými s bežnou výdavkovo-daňovou praxou. Rubin a jeho žiaci názorne predviedli lekciu o tom, že trhy s cennými papiermi sú rozhodujúce, a nad očakávania všetkých uspeli tak, že Biely dom tento nový pohľad prijal.

Dnes sú ázijské novo sa rozvíjajúce trhy na ceste hospodárskeho zotavenia, Čína svoju menu neznehodnocuje (nikto to teraz v skutočnosti ani neočakáva) a Brazília sa opäť stala vítaným hosťom na kapitálových trhoch. Čoho by sme sa potom teda mali obávať v súvislosti s Rubinovým odchodom? Zdá sa, že svet je pripravený, aby hladko fungoval. Ukazuje sa, že v Amerike zostalo Ministerstvu financií len málo práce, hádam okrem prípravy zníženia daní, keby sa americké hospodárstvo začalo vymykať spod kontroly.

Celý svet sa môže spoliehať na to, že Rubinov dlhoročný zástupca, ekonóm Larry Summers bude schopný udržať koráb hospodárstva na hladine: on vie lepšie než ktokoľvek iný, že včasné a rázne zníženie daní je spôsob, ktorým je možné uchrániť hospodárstvo pred otrasmi. Ale najdôležitejšiu úlohu teraz jednoznačne zohráva predseda centrálnej banky USA, inak predseda Federálneho rezervného systému Alan Greenspan; je nezastupiteľný vždy, keď kapitálové trhy zasiahne kríza dôvery; je nenahraditeľný pri udržovaní otvorených úverových sietí, rovnako ako pri ochrane trhov pred mimoriadnymi zvratmi. A trhy dúfajú, že to tak zostane vari navždy.

A tak aj keď kľúčová postava amerického ekonomického vedenia odchádza, najväčšia ekonomika sveta je zdanlivo vo veľmi dobrom stave a schopná čeliť akýmkoľvek drobným problémom, ktoré môžu priniesť dennodenné finančné operácie.

Ale nie je to príliš ružový pohľad na to, aby bol pravdivý? Samozrejme, je, pretože hociktorá ďalšia novo sa rozvíjajúca ekonomika môže skolabovať. Ale odteraz už vieme, že keď tieto krajiny dostanú správny mix správnych politík, novo sa rozvíjajúce trhy sú schopné sa zotaviť snáď ešte rýchlejšie, než im trval ich prešľap. A ani v západnej Európe nie je potenciálna kríza nijako aktuálna i napriek prestrelkám medzi socialistickými vládami a nedotknuteľnou centrálnou bankou.

Dokonca ani východná Európa s nevypočitateľným Ruskom vo svojom strede pravdepodobne nebude príčinou toho, žeby svetové spoločenstvo muselo nejako tajiť dych - prinajmenšom nie z finančných dôvodov. Dvoma problematickými bodmi na mape, ktoré by mohli vybuchnúť a zničiť celosvetovú hospodársku harmóniu, sú prekvapivo dve najväčšie ekonomiky: Amerika a Japonsko. Americké akcie sú pre svet, v ktorom ešte nie je inflácia celkom mŕtva, nadhodnotené a japonské obligácie sú rovnako nadhodnotené, a to z jednoduchého dôvodu, ktorým je obrovské zadlženie krajiny a rozpočtové deficity, roztiahnuté - hádam navždy - za horizonty prítomnosti. Japonsko visí v dlhoch, ktoré nemôže splatiť, a jeho vládne obligácie sú tovarom bez hodnoty.

Rovnako americký problém je jednoduchý: akcie poletujú v stratosfére. To, že by mali byť vysoko, je evidentné - americké hospodárstvo sa v pokoji rozvíja už 100 mesiacov bez nejakého prerušenia, je bohaté na technológiu a konkurenciu, rovnako ako nové iniciatívy. Je to hospodárstvo, kde zákazníci utrácajú celé svoje mzdy a vari aj viac. Ale nie je jediný dôvod, aby akcie rástli donekonečna: pri najmenšom náznaku inflácie sa problémy s cenami akcií rýchlo dostavia.

Inflačné problémy sa do istej miery už teraz objavujú na horizonte. Mzdová inflácia v USA rovnako ako produktivita nie sú žiadnym problémom, ale komoditné ceny áno. Svetová expanzia znamená dramaticky vyššie ceny pre suroviny a spracovateľský tovar a odtiaľ je len malý krôčik k tomu, aby Greenspan zvýšil úrokové miery a ukončil dlhotrvajúce americké sólo. To neznamená, že by nastala nejaká recesia alebo pokles, dôjde len k veľmi vážnemu otrasu na svetových trhoch, hlavne na perifériách, kde je nedostatok stabilizácie a reforiem skrytý za prísunom kapitálu.

Zato japonský problém je oveľa, oveľa vážnejší. Dnes je Japonsko najväčším dlžníkom na svete, omnoho väčším, než sú USA alebo Európa, a to dokonca aj napriek tomu, že japonské hospodárstvo nie je ani polovičné v porovnaní s nimi. Nedostatok ekonomickej nápravy "po japonsky" znamená, že rozpočtové deficity sú obrovské, rovnako ako dôchodkové platby v pomere k starnúcej populácii. Celkový účet už dosahuje 2509 % hrubého národného produktu a naďalej rýchlo rastie. Japonsko smeruje k dlhovej kríze, a až k nej dôjde, budeme svedkami najväčšej celosvetovej finančnej krízy od tridsiatich rokov. A stále zostáva otvorenou otázkou, či sa Japonsko dá na cestu recesie, alebo všade prenikajúceho riadenia a kontroly. V pokoji však môžeme očakávať, že dá zbohom akýmkoľvek predstavám ďalšieho finančného otvárania sa či reštrukturalizácie a miesto toho sa strmhlav pustí do pravého opaku.

Pokiaľ Japonsko a s ním iste veľká časť Ázie ostro zatočí so slobodnými trhmi a vráti sa k centrálne plánovanému modelu hospodárstva, ktoré ju dostalo do problémov v minulosti, bude stáť celý zvyšok sveta pred veľkou úlohou. Budú potom môcť Európa, Latinská Amerika a USA pokračovať samy v kultivácii trhových síl a voľných tokov tovaru a kapitálu, keď bude Ázia v totálnom zmätku spôsobenom kolapsom Japonska? Alebo tiež podľahnú a znovu sa obrátia k viere v štátnu kontrolu, riadenie a ochranu národných ekonomík? Správnym vkladom je, samozrejme, to, že na západe trhy disponujú dobrým menom a štát, ako centrum hospodárskych aktivít, nie. Preto raz, ak Japonsko exploduje, možno budeme Rubinovu chladnú hlavu, podporujúcu tento postoj, ešte veľmi potrebovať.

RUDI DORNBUSCH

Profesor ekonomiky na MIT a bývalý vedúci ekonomickým poradca Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu

Copyright: Project Syndicate