ej na izbe Eriky Dobrovičovej, nie sme až také ostrieľané. Skutočne chýbali primerane náročné prípravné stretnutia. Výkon však ide od zápasu k zápasu hore. Ruskám som zase dala dve trojky v závere, v ružomberskej kvalifikácii 1996 rozhodli o víťazstve minútu pred koncom. To sa však stane raz za sto rokov. Sú tu dva typy hráčok. Tie, o ktorých sa vie, že sú esá, a my, ktoré musíme dokazovať, že si post zaslúžime. Azda z toho pramení nervozita. Nevadí mi, ak nenastúpim v základe. Prekáža mi, ak cítim nedôveru. V každom zápase musím dokázať, čo je vo mne, vždy sa to nevydarí. Už sa bavíme o štvťfinále. Asi sa dočkáme súboja s Češkami. Polovica tímu to chce, lebo ich pozná a má priaznivú bilanciu. Ja patrím k tej druhej. Radšej nie, radšej niekoho pre mňa neznámejšieho. Azda Juhosláviu. Či je mi dlho? Áno, odškrtávam každý deň, aby bol koniec (Marcela sa potmehúdsky usmievala - pozn. red.). Mám sa na izbe s kým porozprávať, Erika Dobrovičová je správna žena, keď vyčerpáme babské reči, pustíme si televízor. Hrať večer o ôsmej je však pre mňa nezvyk. Isteže by nám bodlo, keby sme bývali bližšie k mestu. Stačila mi utorková návšteva veľvyslanectva. Stretla som gymnaziálneho spolužiaka z Bardejova. Pokecali sme si a aspoň mi vykreslil staré mesto, ktoré je vraj prekrásne. Samozrejme, sme tu preto, aby sme postúpili na olympiádu. Všetko ostatné je vedľajšie. Ak vyjde tento krok, myslím aj na zlato. Prečo nie? Ale v zásade ‘kašľať‘ na medailu." (pf)