"So sestrou Ančurou (Anna Kotočová - pozn. red.) hráme na treťom európskom šampionáte, konečne však bývame spolu na jednej izbe. Tým sa, prirodzene, nechcem dotknúť mojej kamarátky Aleny Kováčovej. Príjemne nám padlo označenie benjamínkovia a zabávalo tápanie novinárov, ktorá z nás je vlastne najmladšia. Je to Ala, narodila sa v novembri 1979, ja v júni. Alena je veľký beťár, aj vás miatla. Až tak, že si pamätám, ako ste si pýtali pasy. Zvykli sme si na seba ako dvojčatá, na ME 1995 sme boli šestnásťročné uchá, ťahali sme to spolu na juniorských ME v Žiline 1996, o rok neskôr na MS tejto kategórie v Brazílii. Obe máme už juniorské striebro (ME), bronz zo svetového šampionátu i striebro z posledných ME dospelých. Na takúto bilanciu som pyšná, najmä keď k nej pribudol titul klubovej majsterky Európy. Až mi stúpa červeň do líc, keď si spomeniem, ako v novinách ospievali môj výkon. Až taká skromná nie som, aby som poprela, že som hrala výborne. Prečo? Ľahká odpoveď. Trpezlivo a bez nervozity som čakala na svoju príležitosť, ale predovšetkým som veľmi, veľmi túžila niečo ukázať a dokázať. To, že som s Ančurou, mi veľmi pomáha. Moja o desať rokov staršia sestrička odišla do Francúzska, keď som bola žiačkou základnej školy. Veľmi málo sa vídame. Často je mi za ňou smutno. Stretávame sa od roku 1995 v reprezentácii, ale ozaj v súkromí iba cez vianočné dni, keď Anka príde na pár dní domov. Preto mi tak pomáha, že vo Varšave sa jedna od druhej nepohneme. Sestra je skvelá basketbalistka, klasická profesionálka, ktorá vie, že prvá je povinnosť, až po nej nasleduje nárok. Samozrejme, môže byť vysoký, ak si tú povinnosť splní stopercentne. Ančura tiež nie je žiaden "smejo", ale vie vtipne odpovedať a vyžaruje z nej ochota. Ja som ostýchavejšia, ale mám priamo v rodine príklad, podľa ktorého sa chcem uberať. Môj hráčsky rozlet pribrzdilo vážne zranenie kolena, vlastne som ešte trochu rekonvalescent. Ak by ma trénerka Hejková postavila napríklad proti nepríjemným a tentoraz až surovým Nemkám? Som si istá, že by to moja trénerka urobila len v prípade krajnej nevyhnutnosti. Nebála by som sa, na silu sa dá vyzrieť šikovnosťou. To, že nenastupujem, mi vonkoncom nevadí. Som šťastná, že po zdravotných ťažkostiach mi dala Natália Hejková dôveru, ďakujem, že som vôbec na šampionáte. Samozrejme, túžim si zahrať spolu s Ančurou väčší časový úsek. Som trpezlivá, voľné chvíle pred zápasom rozjímam, sústreďujem sa a predstavujem si - čo keď príde moja chvíľa? Nesmiem predsa sklamať. Ako v Brne. Skvele hrajúca Alena veľmi rýchlo nazbierala štyri fauly. Ja som kamarátku nesklamala, plnohodnotne som ju zastúpila. O tom je basketbal. O kolektíve, aj vtedy, keď je vašou spoluhráčkou staršia sestra, priznávam sa, môj veľký vzor.

PETER FUKATSCH, Pruszków