spojenou s tendenciami k rozpínavosti a agresii.
Presne na tento paradox upozorňuje aj známy francúzsky politológ Jacques Rupnik, keď tvrdí, že cesta k integrácii môže viesť niekedy aj cez konflikty a historické traumy. Rovnako ako generál Marshall - ktorého známy plán bol podanou rukou povojnovej Európe a najmä Nemecku - si aj dnes Západ uvedomuje, že Európa nie je úplná bez Balkánu a stabilita a prosperita na Balkáne je zároveň podmienkou pre stabilitu a prosperitu celého kontinentu. Ozbrojený odpor voči Miloševičovmu režimu, ktorý už dva mesiace vedú zo vzduchu lietadlá NATO, je len prvou fázou riešenia tragédie. Tou druhou by mala byť snaha o hospodársku pomoc, podmienená stabilizáciou demokratických pomerov.
Zástupcovia 28 vyspelých krajín, ktorí sa včera zišli v nemeckom Petersbergu, prichádzajú s myšlienkou vytvoriť Pakt stability pre juhovýchodnú Európu. Už v stredu ponúkla Európska komisia v Bruseli piatim balkánskym krajinám - Albánsku, Macedónsku, Chorvátsku, Bosne a Hercegovine a aj samotnej Juhoslávii - Dohodu o stabilite a pridružení. Jej podmienkou je otvorenosť demokracii, čo ju nateraz robí reálnou len pre prvé dve pozvané krajiny, aj tak je však potvrdením toho, že Brusel dnes upiera svoj zrak najmä na Balkán a poslední sa paradoxne stávajú prvými.
Táto skutočnosť sa nie všade stretáva s pochopením. Zatiaľ čo prvých päť východoeurópskych krajín, ktoré už začali s úniou priame rokovania, sa balkánskej konkurencie príliš neobáva, môže sa stať, že situácia v Kosove napokon oddiali pozvanie ďalšej pätice. Slovenskí predstavitelia nateraz síce nepripúšťajú žiadne obavy a rovnako ako Lotyši a Litovci veria, že pozvanie zo strany Bruselu príde už na decembrovom summite v Helsinkách. Zato však Bulhari a Rumuni celkom otvorene demonštrujú svoj strach z toho, aby ich napokon v integrácii nepredbehli Albánci či Macedónci.
Skupina G24 ponúkla v stredu Albánsku pomoc vo výške 220 miliónov dolárov na zaistenie prítomnosti asi 300-tisíc utečencov, čo je porovnateľné s ročným prílevom zahraničného kapitálu prúdiaceho napríklad na Slovensko. Integrovať sa teda naozaj dá rôznym spôsobom, aj keď len ťažko nájdete niekoho, kto by si to dnes s takým Albánskom či Macedónskom bol ochotný vymeniť. JURAJ KITTLER
