Priama voľba hlavy štátu všetkými občanmi je u nás historickou novinkou, spory okolo kandidátov rozhodne nie. Keď po vymretí kráľovskej dynastie šľachta vyberala jeho nástupcu, zriedka sa zhodli na jednom kandidátovi a o výsledku rozhodovali desaťročia krvavých bojov súperiacich klík. Od 16. storočia nás nadlho takýchto starostí zbavili Habsburgovci, i keď na nižšej úrovni sa volilo vždy: richtárov, cechmajstrov, podžupanov, zástupcov na krajinský snem. Od šesťdesiatych rokov 19. storočia objavili sa aj u nás moderné politické strany, ktoré navrhovali a presadzovali svojich kandidátov.
V slovenskej volebnej histórii prelomovým rokom je rok 1920. V minulosti bol k voľbám zvyčajne pripustený iba zlomok obyvateľov; niektorí boli vylúčení pre národnosť, iní pre náboženstvo, často bol legitimáciou pre účasť na voľbách majetok. Modernizácia a sekularizácia tieto bariéry v 19. storočí nabúravala, ale napríklad do mestskej správy až do roku 1918 bola volená iba polovica zástupcov, polovicu tvorili tzv. virilisti, občania, ktorí platili najviac daní. Volebné právo do uhorského snemu bolo tiež obmedzené vzdelaním a majetkom, takže v slovenských župách volilo iba okolo 5 percent obyvateľov. Takúto hŕstku bolo oveľa ľahšie zmanipulovať a znásilniť ako milióny slovenských, rumunských, nemeckých či srbských roľníkov a malých remeselníkov. Tým skôr, že voľby neboli tajné, ale sa hlasovalo verejne. Preto aj slovenské politické strany, podobne ako sociálna demokracia pred rokom 1918, ako nevyhnutný krok k demokratizácii štátu žiadali všeobecné volebné právo. V rokoch pred prvou svetovou vojnou bolo pozoruhodné, že aj pre ženy.
Roku 1920 boli prvé tajné voľby do parlamentu na základe všeobecného, rovného a priameho volebného práva. Ďalšie boli v rokoch 1925, 1929, v roku 1935 na dlhých 55 rokov posledné. Voľby do slovenského snemu roku 1938 boli už plebiscitom áno - nie, voľby do obcí roku 1944 pokročili ešte ďalej - volili už iba členovia ľudovej strany. Voľby roku 1946 boli narušené monopolom strán národného frontu i vyradením veľkej časti občanov z volieb. Nasledujúcich osem volieb do najvyšších zákonodarných orgánov po roku 1948 by bolo možno lepšie ako voľby označiť ako "zvoľby": išlo nie o v o ľ b u, teda výber z viacerých kandidátov, ale o zvolenie, schválenie jedinej, nealternatívnej kandidátky. To platilo odspodu až po vrchol - od národných výborov až po národné zhromaždenie a v ňom zvoleného prezidenta. Masaryk so svojou obrovskou autoritou mal okrem prvej voľby v roku 1918 vždy aj odporcov i protikandidátov, Beneš musel o prezidentstvo roku 1935 tvrdo bojovať a taktizovať. Všetci neskorší prezidenti až do roku 1990 už neboli volení, ale len zvolení. Ak si sťažujeme na nedostatok demokratických tradícií, musíme milosrdne brať do úvahy, že z doterajších ôsmich naozaj demokratických parlamentných volieb u nás štyri, teda polovica sa konala včera a predvčerom, po roku 1990; z jedenástich prezidentov najmenej šesť nebolo volených, ale "zvolených".
Priama voľba prezidenta je v našej volebnej tradícii novinkou, ale súčasne aj istým návratom. Parlamentné voľby do roku 1918 sa konali na základe väčšinového systému. V každom volebnom okruhu, na Slovensku ich bolo 84, boli dvaja alebo viac kandidátov, poslancom sa stal ten, ktorý dostal najviac hlasov, ostatné hlasy prepadli. Po roku 1918 sa vytvorili veľké volebné kraje, hlasovalo sa za strany, osobný vzťah volič - kandidát sa zahmlil a oslabil. Súčasná priama voľba prezidenta znova aspoň naznačuje dôvernejšiu väzbu medzi voličom a voleným, oproti pomerom pred rokom 1918 s tým podstatným rozdielom, že vtedy smel voliť málokto, dnes môže a ukazuje sa, že by aj mal voliť každý. Ak ostaneme pri dejinách, tak netreba, aby v sobotu prišlo k urnám 99,81 percenta oprávnených voličov ako roku 1971, keď o nič nešlo, ale takých 85 percent, keď ide o veľa, by potešilo.
ĽUBOMÍR LIPTÁK
(Autor je historik)
