Pri jednej z mojich nemnohých návštev doma u poetky Lydky Vadkertiovej sa do nášho rozhovoru pri otvorenom kuchynskom okne ustavične miešala hrdlička z neďalekého javora. Je to iba niekoľko hodín a niekoľko dní, čo Lydka dala svoje nedobrovoľné zbohom tomuto svetu a navždy zamĺkla, ale hrdlička sa mi opäť ozvala z jej veršov: "Vyletím na hrdličí vrchovec / a zacukrujem - / z cukrú do cukrú / do krúzimy / do krúhliny / do krú - krú / do kruhu." Do krúzimy, do krúhliny ťa, Lydka, dnes uložíme, vždy znova priskoro. Poézia Lýdie Vadkerti-Gavorníkovej (30. 3. 1932 - 22. 5. 1999) predstavuje stopu, do ktorej, chtiac-nechtiac, vkĺzli všetky slovenské poetky, ktoré siahajú po básnickej moderne 20. storočia a súčasne sa inšpirujú domácou básnickou tradíciou aj tradíciou ľudovej piesne. Lydkino porozumenie životu, jej nadšenie pre všetky jeho fazety - radostné i smutné, cudné i nerestné, jej vnútorné spojenie s prírodou, jej cit pre ľudí, pre lásku k nim, pre rodinnú odyseu, jej zmysel pre samotu, pre uchádzajúce minulé i nastávajúce prítomné, jej striedmosť a pokora pred slovom a básnickým tvarom - to všetko sa zapísalo do ôsmich kníh autorkinej pôvodnej poézie a zamávalo našou povrchnosťou, uvravenosťou a sebauspokojením. Dnes chcem spolu s inými veriť, že jej vykročenie do večnosti možno prijať iba v kruhu jej poézie, jej opakovaným návratom v našich spomienkach i čitateľských zážitkoch. Česť tvojej svetlej pamiatke!
Pohreb bude dnes o 13.00 h na Martinskom cintoríne v Bratislave.
STANISLAVA CHROBÁKOVÁ
FOTO - ARCHÍV
