Mám osemročné dvojčatá, ktoré tvrdia, že do školy nechcú chodiť, pretože tam strácajú čas a nemôžu sa venovať vynálezom, ktoré ľudstvo potrebuje. Predškolský vek, až na niekoľko incidentov, sme z môjho pohľadu zvládli pomerne dobre. V tomto období sa u nich prejavila záľuba v súťažiach. V materskej škole vymýšľali hry, do ktorých dokázali zapojiť všetky deti. Pani riaditeľka bola znechutená ich výmyselníctvami. Vyhlásila, že ešte nestretla matku, ktorá by tak ako ja nezvládla výchovu svojich detí. Doma s nimi väčšie problémy neboli. Páčilo sa mi, že si vymýšľajú zaujímavé hry, súťaže. Keďže hračku rozobrali a urobili si z nej inú, dala som im kartón, aby som zmiernila škody v domácnosti. Odvtedy až doteraz je kartón, lepiaca páska, špajdle, štipce a podobne ich najobľúbenejšou hračkou. Často sme navštevovali zdravotnícke zariadenia, kde si vyšetrenia a ošetrenia spríjemňovali tým, že si od lekárov nechali vysvetľovať fungovanie ľudského tela. Bolo to celkom zábavné, pretože v čakárni sa zapájali do diskusií o chorobách. Napriek tomu sme boli zúfalí. Na jednej strane vedeli vysvetliť fungovanie obličiek a pľúc, poznali latinské názvy chorôb, písali verše, vyrábali k narodeninám príbuzným cestopisy a mapy, rozprávkové filmy. Na druhej strane si pred vstupom do školy nedokázali zaviazať šnúrky na topánkach, slušne stolovať a neovládali mnohé ďalšie hygienické úkony, ktoré zvládajú trojročné deti. Do školy sa však musí, a preto išli i oni. Jeden začínal školský rok v nemocnici, druhý v škole. Napriek tomu, že sme ich na školu pripravovali a snažili sa presvedčiť ich o tom, že je tam vynikajúco, mali k nej veľmi zlý postoj. Namiesto postupného zlepšovania sa všetko zhoršovalo. Chlapci boli nepokojní, napätí, jeden z nich začal zrkadlovo písať, čítať. Začali sa problémy v školskom klube. Pani učiteľka zo školského klubu mala dojem, že nie sú normálni, a trvala na návšteve u psychiatra. Navštívili sme psychológa, kde sme sa dozvedeli, že najväčším problémom mojich detí je ich IQ, ktoré je nad priemerom. Výsledok vyšetrenia s odporučením sme odniesli do školy. Pani učiteľka zmenila svoj prístup, začala so mnou spolupracovať, povolila synom encyklopédie počas vyučovania a všetko sa zlepšilo. Postupne sa písmo vrátilo do správneho tvaru a pani učiteľka uznala, že sa krasopisom živiť nemusia. Avšak v popoludňajších hodinách sa napätie stupňovalo. Každý deň v školskom klube nastal nejaký problém. Keďže ich učiteľka sama opečiatkovala ako "nenormálne deti", nenašiel sa ani jeden rodič, ktorý by sa na nich nesťažoval s tichým súhlasom pani učiteľky. Jedna z mnohých príhod. Dieťa sa po operácii vrátilo do školy a pani učiteľka mu vraví: Pravda, deti, ako nám bolo dobre bez neho, keď nechodil do školy? A deti, jeho kamaráti, odpovedali: Áno, pani učiteľka.

Bola by som veľmi nespravodlivá, keby som tvrdila, že učitelia môžu za všetky konflikty. Rozhodne to pri takýchto deťoch nemajú jednoduché. Predstavte si, že máte v triede dve deti, ktoré sa rozhodnú dokázať, že sa neučia pre známky, ale pre vedomosti. Oznámili to mne i pani učiteľke a chceli za každú cenu päťky. Svoju teóriu si v praxi overovali tri týždne. Možno si položíte otázku, prečo za takýchto okolností nezmeníme školu? Chcela som, avšak u psychológa dvojičky vyhlásili, že sa prestanú učiť, pretože svoju pani učiteľku milujú. Okolie ma často obviňovalo, že ich nedokážem naučiť poslúchať príkazy. Ja som sa naozaj snažila a snažím sa doteraz. Výsledok je však taký, že rýchlejšie splnia úlohy diskusiou a vysvetlením. Keď máte mentálne postihnuté dieťa, ľudia vás ľutujú. Keď však zverejníte, že vaše dieťa má predpoklady na lepšie vedomosti, odpíšete ho. Keď máte podobné problémy ako my, je dôležité vedieť, že môžete ísť za niekým, o kom viete, že vám rozumie a povie vám, že vaše dieťa nie je duševne choré, že nie je od prírody zlé, odporné a neznesiteľné. Často stačí len vedieť o takejto možnosti a vy sa nadýchnete a idete ďalej.

Matka osemročných dvojčiat Samuela a Daniela z Bratislavy