rehne, že steny sú ako poľovníckymi trofejami vyzdobené šašovskými čiapkami.
Túto metaforu o vzťahu moci a humoru nájdeme na výstave Salón európskej karikatúry, ktorú v spolupráci s Federáciou európskych karikaturistov a ďalšími inštitúciami zorganizovala Slovenská únia karikaturistov v Národnom osvetovom centre na Nám. SNP v Bratislave (potrvá do 13. júna), a treba povedať, že je tu na správnom mieste. Okrem potrebnej výstrahy do vlastných radov pomáha aj nám, laickým divákom uvedomiť si, že humor je svojou podstatou podvratný: kričí, že kráľ, hoci vyobliekaný v najhonosnejších rúchach, je napospodu vždy nahý. A keď, ako na tejto výstave karikatúr, kričí bez slov, kričí o to silnejšie. Humor má totiž tisíc tvárí a podôb, môže byť nielen útočný, sarkastický, čierny, ale aj hravý, šibalský, môže byť dokonca láskavý či nostalgický, ale nikdy nemôže byť úctivý. Zaplať pánboh za to.
Mnohé z tých tisícich tvárí prezentuje aj súčasný salón. Je nad moje sily sa nimi jednotlivo zaoberať, hoci by si to zaslúžili. Napokon, pri karikatúre hrá okrem nápadu významnú úlohu aj výtvarná stránka, a jej hodnotenie je do veľkej miery vecou osobného vkusu. Môj sa v tomto prípade ukázal ako eklektický: popri spomínanom Bartákovi sa mi páčil aj Bach, Marcu, Nikaido, Ninov, no najmä skvelý kocúr Dušana Polakoviča a kentaur Kaza Kanalu. A to je azda najradostnejšie zistenie, ktoré si z výstavy - z jej existencie i jej konkrétnej podoby - odnášame: Slovenská únia karikaturistov ako spoluorganizátor salónov i slovenskí karikaturisti ako vystavovatelia fungujú už roky sebavedome a rovnocenne v európskom kontexte. Usilujme sa ich čím skôr napodobniť. PAVEL VILIKOVSKÝ
(Autor je spisovateľ)
