Dlhý koniec osemdesiatych rokov sme v bratislavskom kine Mier chodili okolo plagátu k francúzskemu filmu Nežná, nakrúteného podľa poviedky F. M. Dostojevského. Žena odfotografovaná z profilu má tvár zahalenú vlasmi, pripevnenými na krku modrým širokým náhrdelníkom. Zo závoja vlasov vyčnieva len ucho. Vtedy sme nevedeli, že tento filmový plagát je niečím výnimočný, bol iba iný ako všetky ostatné vedľa neho. Vznikol v ešte šesťdesiatych rokoch a vytvorila ho Oľga Pláčková-Vyleťalová. Neskôr získal niekoľko ocenení v Cannes a dodnes patrí medzi najobdivovanejšie plagáty na svete. Filmové plagáty práve zo šesťdesiatych rokov sú ešte aj dnes mimoriadne obľúbené a vyhľadávané v medzinárodných aukčných sieňach. Na rozdiel od rokov, ktoré nasledovali potom. Svet sa opäť rozdelil a slovenský dizajn prakticky prestal existovať. Čo si pamätáme, je už iba hrôza obalového dizajnu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, ktorý ako osvetu bohato dotoval totalitný socialistický štát. Po roku 1989 sa to prudko zmenilo, takmer zo dňa na deň vzniklo neprehľadné množstvo firiem, štúdií a agentúr, ktoré naplno využívajú reklamný boom. Zmenila sa však aj estetická kvalita polygrafických produktov? Odpoveďou by mala byť výstava textobraz@rtfilm.sk inštalovaná v podzemí bratislavského Esterházyho paláca Slovenskej národnej galérie. Podtitul výstavy je Stručná správa o aktuálnom stave a perspektívach grafického dizajnu alebo grafický dizajn včera a dnes. Aká je táto správa? Grafici-dizajnéri akoby sa zdráhali predviesť v nej svoju reklamu pre obchod a priemysel. Možno preto, že nároky na estetické stvárnenie zadaných úloh sú ešte stále veľmi nízke. A tak doménou všetkých je takmer výlučne oblasť kultúry. V kultúre síce nie je dostatok financií, ale grafici cítia slobodu, môžu uplatniť naozaj vlastné návrhy, a preto sú ochotní tvoriť často aj bez nároku na honorár. Iba tak je napokon možné, že väčšina vystavovaných plagátov bola navrhnutých pre tie slovenské divadlá, ktoré v minulých rokoch nedotoval štát. A takmer všetky typografické a ilustračné návrhy vznikli na objednávku malých, nezávislých vydavateľstiev. Časopis Park Paľa Bálika, plagáty k festivalu dizajnu v Saint Etienne Rastislava Michalika a Johanny Balušíkovej, plagáty k premiéram bratislavských divadiel Stoka a GUnaGU, obaly cédečka od Ivana Csudaia, počítačová grafika Martina Šútovca či Mary Gallery Evy Ondráškovej dokazujú, že títo grafici nie sú len súčasťou veľkej obce užívateľov počítačov. Tak ich totiž často ironicky nazývajú ich starší kolegovia, ktorí by ešte stále chceli v grafickom dizajne udávať tón. To však už celkom nemôžu, pretože jeho nová vlna medzitým formuje životný štýl. A ani verejnosť nemôže grafický dizajn donekonečna používať, žiť v ňom bez toho, aby zauvažovala, čo to vlastne je. Už preto, že ho každý z nás má dennodenne na očiach.
ANDREA PUKOVÁ
Plagát Mateja Plekanca.
FOTO - ARCHÍV
