e v učebnici?" Žiaci povedia názov. "Dobre," pokračuje učiteľ, "tak si urobte poznámky. Máte? Sú tam príklady na riešenie? Tak ich riešte." "Rozumeli ste všetkému?" pýta sa na konci hodiny vyučujúci. V triede sa nenájde ani jeden, ktorý by sa priznal, že mu niečo nie je jasné. Psychológ Miron Zelina hovorí, že ide o priam ukážkový príklad takzvaného vyhoreného učiteľa, ktorý stratil ideály, ilúzie, nadšenie pre robotu. Vykonáva ju síce aj naďalej, ale bez motivácie. Psychologické prieskumy zamerané na meranie motivácie učiteľov začínajú byť varujúce. Prednedávnom ukázali, že až tridsať percent slovenských pedagógov má všetky prejavy typickej vyhorenosti. Alarmujúce je však aj to, že už absolventi pedagogických fakúlt z nich vychádzajú ako vyhorení. V SR na vyhorenosť učiteľa pôsobí jeho nízke finančné ohodnotenie, postavenie učiteľa v spoločnosti a dlhodobé neriešenie problémov v rezorte. "Vyhorenosť nie je medicínska choroba, je to dôsledok náročnosti povolania, psychický stav, s ktorým treba niečo robiť." Na otázku, či je vyhorený učiteľ pre žiakov nebezpečný, Zelina hovorí, že iba v tom, že študentov už nie je schopný aktivizovať, nerozvíja ich tak, ako by mohol a nedáva im to, čo by mal. Na rozmáhajúcu sa vyhorenosť učiteľov vo veľkej miere vplýva nedisciplinovanosť, krik žiakov, ich vysoký počet v triedach, integrácia postihnutých, nedostatok učiteľov. Do aktivity ich možno vtiahnuť slovným aj finančným povzbudzovaním, pochvalou či mimoriadnou odmenou. Problém vyhorených učiteľov však nie je slovenským špecifikom. Rieši ho aj prestížna americká Harvardská či Washingtonská univerzita, tam sú však dôvody iné.