Peter Handke, rakúsky spisovateľ žijúci vo Francúzsku, patrí k najvýznamnejším súčasným po nemecky píšucim prozaikom a dramatikom. Narodil sa v Korutánsku v roku 1942, debutoval v roku 1966 - Claus Peymann vtedy inscenoval vo Frankfurte nad Mohanom jeho hru Nadávanie publiku. Bol to škandalózny úspech. Herci ozaj nerobili nič iné, iba po celý večer nadávali obecenstvu a diváci im za to tlieskali. Nadávanie publiku sa stalo kultovým predstavením šesťdesiatych rokov: boli to provokácia i poézia zároveň.
Handke vtedy uverejnil aj provokatívny Manifest, verný duchu jeho hry. Manifest mal 29 bodov, niektoré odcitujem: 2/ Nikdy nevyrukovať s pravdou, 3/ Bezostyšne klamať, 4/ Stavať veci na hlavu, 12/ Nestáť oboma nohami na zemi, 23/ Odmietať všetko ľudské, 29/ Stať sa svetoznámym. Pikantne ironický je 27. bod Handkeho manifestu: Nikdy nevyhlásiť nijaký manifest. Ten manifest vystihoval ducha konca šesťdesiatych rokov, bol nonkonformný, prudko namierený proti establishmentu, dravo rebelantský - ako americkí hippies a francúzski študenti na parížskych barikádach v máji 1968. Od tých čias ubehlo viac ako tridsať rokov, Handke napísal pätnásť hier, prekladal Shakespeara a Aischyla, stal sa svetoznámym prozaikom, autorom scenára nezabudnuteľného filmu Nebo nad Berlínom. Nedávno mu vyšiel ďalší román Za tmavej noci som vyšiel zo svojho tichého domu a vzápätí bol preložený do 19 jazykov (aj do slovenčiny). Naplnil sa 29. bod jeho manifestu.
V poslednom čase sa však Handke stáva svetoznámym svojím obdivom k Miloševičovi a nekritickým postojom k juhoslovanskému režimu. Viaceré Handkeho vyhlásenia z posledných týždňov napĺňajú 4. bod jeho mladíckeho manifestu: Stavať veci na hlavu. Nejde iba o poetickú licenciu v pohľade na skutočnosť, ale o neuveriteľné dedukcie. V rozhovore pre rakúsky časopis News povedal: "Počúvam o masovom znásilňovaní žien a masovom vyháňaní z vlasti… ale ja mám kritickú citlivosť pre formu rečového prejavu, a tá mi vraví, že tu čosi nesedí… Utečenci, ktorých počúvam, vyhnanci, hovoria doslova to isté. Ak sa na vec pozrieme z opačnej strany: nemusí to byť pravda." Handkeho logika je logikou ľudí, ktorí popierajú existenciu nacistických koncentrákov. Aj ich obete predsa podozrivo vypovedali jedno a to isté! Handke obhajuje Miloševiča: "Je riadne zvoleným prezidentom Juhoslávie a bráni územie štátu. Nemá inú voľbu." A o pár riadkov ďalej: "Srbi boli a sú najmenej nacionalistickým národom na Balkáne." Handke očividne nerobí rozdiel medzi národom a režimom. Podľa neho sa moslimovia v Sarajeve pravidelne kynožili navzájom a vinu "posunuli" Srbom. O srbských masakroch v Srebrenici hovorí ako o lži. Ironizuje 250 000 obetí vojny v Bosne. Handkeho argumenty sú také absurdné, že nemecký básnik a spisovateľ Hans Magnus Enzensberger, slovinský filozof Slavoj Žižek a srbský prozaik Bora Cosić ho neváhali označiť za "netvora". Pritom Handkeho vzťah k Juhoslávii bol vždy obdivne romantický. Slovinsko je vlasťou jeho matky a titovská Juhoslávia pre Handkeho predstavovala - ako pre mnohých z nás, jeho vrstovníkov - idylickú "prázdninovú" krajinu, ktorá sa dokázala vzoprieť Stalinovi a nepodľahnúť amerikanizácii. Dnes sa jeho sen zrútil. Handke so zúfalou tvrdohlavosťou zachraňuje svoj romantický sen mladosti a obhajuje neobhájiteľné. Nie je to nič nové: zo zranených romantikov sa často stávali nezmieriteľní fanatici. Bojovníci za utópiu neraz nenechali kameň na kameni.
Deviateho júna uvedie režisér Claus Peymann vo viedenskom Burgtheatri premiéru najnovšej Handkeho hry Plavba člnom alebo Hra k filmu o vojne. Je to prvá Handkeho tragédia. O Srbsku. Ktovie, či dosiahne rovnako škandalózny úspech ako jeho dramatická prvotina Nadávanie publiku. V Juhoslávii už totiž dávno nejde o nadávanie a o poetickú hru s vulgárnymi slovíčkami.
MARTIN PORUBJAK
(Autor je dramaturg a režisér SND, publicista)
