NATO naliehavo potrebuje záchranu. Osem týždňov bombardovania Srbska nespôsobilo jediný záchvev kompromisu zo strany režimu Slobodana Miloševiča, každý týždeň však prináša ďalšie omyly pri zacieľovaní, ktoré zabíjajú nevinných ľudí a podrývajú podporu obyvateľov vojne v západných demokraciách. Je jasný čas opustiť túto zbabelú a márnu čisto bombardovaciu stratégiu. NATO sa môže buď pustiť do pozemnej vojny, aby oslobodilo Kosovo, ktorú malo plánovať od začiatku, alebo môže urobiť dohodu s Miloševičom a nazvať to víťazstvom. Miloševič by dal aliancii mnohé na zakrytie jej porážky vrátane pásu územia v južnom Kosove, čosi ako pásma Gazy, kam by mohlo NATO uložiť utečencov, až kým na nich svet nezabudne.
Problémom tejto možnosti (odhliadnuc od deštrukcie Kosovčanov) je, že tí, ktorí sú zodpovední za národnú bezpečnosť v rôznych krajinách NATO, sa nenechajú oklamať: keď príde na vec, táto aliancia neudrie. Keď nemôže vyslať pozemné jednotky ani proti takému druhoradému protivníkovi, akým je Srbsko - aj keď má kompletnú vzdušnú prevahu - potom to nie je seriózny spolok a radšej by sme mali začať hľadať alternatívne bezpečnostné dohody. Zdá sa takmer zaručené, že Clinton nikdy nevyšle americké pozemné jednotky do Kosova. Británia, Francúzsko a Kanada sú viac-menej ochotné, podobne ako menší európski členovia NATO, ale neurobia to bez USA. Možno je tu však celkom iný druh úvahy, ktorý vedie k odlišnému záveru. Nie je to o stratégii a reálnej politike, ale o vine a reputácii. Inými slovami, o "skutočných veciach". Prečo NATO zasahuje v Kosove? Prebiehala tam pomalá genocída, ale nič na spôsob príšernej genocídy v Rwande, ktorú v roku 1994 každý ingoroval. Dokonca ani nič porovnateľné so systematickým masovým vyvražďovaním, ktoré Srbi uplatňovali na moslimskej populácii severovýchodnej Bosny na začiatku vojny v roku 1992 alebo znova v Srebrenici pred jej koncom v roku 1995. Kosovo však prišlo PO Rwande a Bosne a ľudia, ktorí sa rozhodli zasiahnuť, boli často ľuďmi, ktorí sa cítili zle, pretože už skôr, keď mohli použiť svoju silu, stáli bokom. Bill Clinton to môže preciťovať osobne - iste by mal. Je to vina, ktorá v skutočnosti priviedla NATO do Kosova - najpravdepodobnejšou vecou, ktorá ho odtiaľ vyvedie viac-menej neporušené, je obava Clintona o vlastnú reputáciu. Do konca úradovania mu zostáva 18 mesiacov. Ak sa niekedy chystal urobiť veľkú vec, teraz má poslednú šancu.
Clinton bol prezidentom väčšinu 90. rokov, a jediná vec, za ktorú nesie osobnú zodpovednosť a ktorá sa zrejme dostane do učebníc dejepisu, je jeho patetické milkovanie s Monikou Lewinskou. A hoci sa často zdá, že nemá hrdosť, je to len fasáda. Buď sa zapíše do dejín len ako klamár, zbabelec a klaun, alebo využije poslednú šancu svojho prezidentstva urobiť čosi dôležité. Tou vecou by bolo vyslať pozemné jednotky v nádeji na obrat v prehranej vojne.
GWYNNE DYER, Londýn
(Autor je historik a publicista)
