Mifune. Réžia: Soren Kragh-Jacobsen, scenár: Soren Kragh-Jacobsen, Anders Thomas Jensen, kamera: Anthony Dod Mantle, hudba: Thor Backhausen, Karl Bille, Christian Sievert, hrajú: Iben Hjejleová, Andreas W. Berthelsen, Jesper Asholt, Emil Tarding, Anders Hove. Dánsko 1999. Slovenská premiéra 27. mája 1999.
Strieborný medveď na tohtoročnom festivale v Berlíne za dánsko-švédsky film Mifune Sorena Kragh-Jacobsena bol ďalším veľkým uznaním nového fenoménu takzvanej dánskej školy. V deväťdesiatom piatom roku vyvolal tento manifest v dánskych médiách veľkú pozornosť, možno preto, že už dlhé desaťročia nikto žiadny umelecký manifest neočakával. "Technickým spracovaním Američanov predbehnúť nemôžeme. My Európania hľadáme inú cestu a Dogma 95 je jednou z nich. Chceme očistiť kinematografiu tak, aby vnútorné životy postáv ospravedlnili zápletku," hovorí režisér Jacobsen. Tvrdí, že čoraz intenzívnejšie využívanie technických vymožeností zotročilo hercov aj režisérov, a preto sa nechcú viezť na vlne čoraz dokonalejších zvláštnych efektov. Filmová kritika tvrdí, že Dogma 95 inšpirovala režisérov a hercov k dynamickému a presvedčivému herectvu, väčšej slobode, invenčnosti a improvizácii. Po jej zverejnení sa autori utiahli a až o niekoľko rokov vystúpili z ticha - prvý dogmatický film nakrútil Lars von Trier (Idioti), druhý Thomas Winterberg (Rodinná oslava) a ako tretí sa k nim pripojil filmom Mifune režisér Soren Kragh-Jacobsen. Práve táto snímka bola pre filmový svet výzvou, aby zbystril zrak: deje sa naozaj niečo nové.
Podľa manifestu sa film smie nakrúcať len v reálnom prostredí a s použitím reálneho zvuku. Kamera musí byť ručná, nesmie sa pracovať zo žiadnymi rekvizitami a scéna musí mať iba prirodzené svetlo. Umelé efekty, streľbu, zbrane Dogma neuznáva. Chce film oslobodiť od technickej závislosti od všetkých drahých žeriavov, filtrov, svetlometov či počítačového dokresľovania reality. Reaguje na umelú dokonalosť hollywoodskej produkcie a mániu high-techu a zvláštnych efektov. Manifest Dogma 95 má podtitul Sľub čistoty. Skutočne, má v sebe čosi puritánske. Je to fenomén, ktorý je do istej miery príbuzný hnutiu "unplugged" koncertov a nahrávok v rockovej hudbe - hľadá autentickú skutočnosť. Obstriháva z filmu všetky pôžitky, pre ktoré väčšina z nás chodí do kina. Dogma 95 je v pravom zmysle slova dogmou. Ale ako môže z týchto zväzujúcich pravidiel vzniknúť čosi iné ako film pre zasvätené klubové publikum?
Odpoveďou môže byť práve Kragh-Jacobsenov Mifune. Jeden z dogmatikov, Thomas Winterberg bol pre väčšinu filmovej scény nepopísaným listom, ďalší, Lars von Trier bol známy ako režisér kultového filmu Prelomiť vlny. Ale to, že sľub čistoty naozaj môže mať oslobodzujúcu silu, ukázal až teraz Soren Kragh-Jacobsen na svojom prvom unplugged filme. Bývalý študent pražskej DAMU dokázal, že vie robiť filmy tak, ale aj celkom inak ako jeho kolegovia revolucionári. Mifune je príbeh o Yuppiem, ktorý odchádza z Kodane na zanedbanú farmu svojho otca, aby sa po jeho smrti postaral o mentálne retardovaného brata. Hľadá ošetrovateľku bratovi, pretože chce pokračovať vo svojom úspešnom živote. Na inzerát sa ozve prostitútka na úteku, tiež so sociálne neprispôsobivým bratom, a dovedie hlavného hrdinu späť k plnohodnotnému životu. Podobné príbehy sme videli už niekoľkokrát v hollywoodskom spracovaní, s oscarovými hercami, vyzdobené všetkým, čoho je dnes Hollywood schopný. Kragh-Jacobsen ho však nakrútil bez všetkých týchto pomôcok. Či skôr takmer bez nich. Napokon znovu raz platí, nie je rozhodujúce čo, ale ako. Ošetrovateľka, jej brat, hlavný hrdina a jeho brat napokon spolu odkrývajú kľúčové momenty svojej minulosti - pravdu a lži, ktoré vznikajú spolu s väzbami a napätiami medzi týmito štyrmi postavami. Prvý potlesk v kine: svadobná noc s nevestou je taká hlučná, že vydesí ženícha aj divákov. Režisér pri tej scéne musel výskať od radosti nad divokým filmovým médiom. Neskôr vidíme tancovať aj hlavnú postavu, keď pre svojho brata imituje poslednú pieseň samuraja Mifuneho, dvorného predstaviteľa Kurosawových filmov.
Film Mifune je plný prirodzeného svetla, neprifarbovaných obrazov, drží sa Dogmy, a zároveň ju porušuje. Romantická komédia s prehreškami proti sľubu čistoty, s filmovou hudbou a snímaním zo statívu. A pritom je to divoký, hlučný a silný film.
ANDREA PUKOVÁ
