V knižnej edícii feministického kultúrneho časopisu Aspekt vyšiel nedávno román Libuše Moníkovej Ujma. Libuše Moníková, Češka, ktorá strávila polovicu života v Nemecku, patrí k najuznávanejším zjavom súčasnej nemeckej literatúry. Pre jej písanie boli určujúce dve veci: okupácia Československa a smrť Jana Palacha. Pre ne odišla z Československa a pre ne začala písať.

Okrem množstva iných prestížnych cien, zväčša nemeckých, je laureátkou medzinárodnej literárnej ceny Vilenica. Svoju finančnú odmenu, ktorá bola súčasťou tejto ceny, odovzdala Libuše Moníková na pomoc utečencom z Bosny. V roku 1996 jej za literatúru udelili nemecký Spolkový kríž za zásluhy a napokon v roku 1997 ju český prezident Václav Havel vyznamenal medailou Za zásluhy. O niekoľko mesiacov neskôr, 12. januára, ako päťdesiatdvaročná zomrela. Nemecké noviny sa s ňou rozlúčili tou istou vetou, ktorú ona sama kedysi napísala o Milene Jesenskej: "Bola slobodným človekom." "Bola slobodnejšia, nespútanejšia, než život dovoľuje. Jej posadnutosť slovom bola nekompromisná, nekompromisné boli jej svetre, farebnejšie, než káže dobrý vkus. Rovnako bezpodmienečný bol jej súcit," napísala po jej smrti v Die Zeit nemecká literárna kritička Iris Radischová.

Ujma, venovaná Janovi Palachovi, je dosiaľ jediná kniha Libuše Moníkovej, ktorá v jej starej vlasti vyšla. V Českej republike sa už niekoľko rokov pripravuje vydanie románu Fasáda, ale vydavatelia sa stále nevedia dohodnúť na vydavateľských právach. Ujma je príbeh pražskej študentky, ktorú znásilní policajt a ona ho v afekte zabije. Knihu začala Moníková písať ešte v češtine a uprostred scény znásilnenia prešla do nemčiny. V češtine tú scénu nemohla zniesť: "Spomienka na upotených, sadistických, negramotných policajtov, ktorým zákon dovoľoval kedykoľvek kontrolovať a šikanovať občanov, vyplavila na povrch celý ten strach, hnus zo socialistickej polície, z tých večných fízlov, ktorí sa tu zasa udomácnili," povedala vo svojom poslednom rozhovore. Konfrontácia s pocitmi strachu, viny, hanby a fyzickej bolesti znásilnenej Jany pripomína situáciu národa znásilňovaného represívnym režimom. Nerozoznateľná zmes strachu a viny mu berie identitu, ako ju berie obeti znásilnenia. Nemčina mala v Moníkovej písaní úlohu filtra. Na to, aby mohla písať veľmi osobné veci, jej cudzí jazyk dával potrebný odstup. Všetky jej knihy sú napísané v nemčine, naučenej, ale nezvyčajne bohatej. Niektorí nemeckí čitatelia si kvôli jej knihám kupovali výkladové slovníky nemčiny. "Nemčina je pre mňa otvorený jazyk," hovorila.

Román Fassade (Fasáda) bol preložený do piatich jazykov, román Treibeis (Ľadová triešť) bol preložený do trinástich. Ústredný motív v jej knihách je stále ten istý - daný zážitkom okupácie a Palachom: vzdorovanie moci, odpor k rozdeleniu rolí na moc a obete.

"Samozrejme, že som feministka," hovorila Moníková. "Ako žena ňou ani nemôžem nebyť." Feministický postoj Libuše Moníkovej prirodzene patril k jej postoju k moci. Skľučovalo ju to, ako sa v Čechách - a na Slovensku - vždy opatrne hovorí: "Ja síce nie som feministka, ale…" Ujma bola jej prvou knihou. Pred štyrmi rokmi do časopisu Aspekt napísala: "S Ujmou som ešte zožala potlesk ženského hnutia, pretože jej protagonistka bola predovšetkým obeť, s ktorou väčšina čitateliek (aj čitateľov) mohla solidarizovať a niektoré čitateľky sa s ňou mohli aj stotožniť."

Po ďalšej knihe už bolo jej publikum trochu zmätené. Možnosť identifikovať sa s klasickou obeťou im Moníková viac nedožičila. Tvrdí: "Nie sme nijaké obete a ak sa nedostaneme ďalej, ostane nám ťažkopádnosť stereotypov. (…) Píšúce ženy sa musia oslobodiť od svojho vlastného utrpenia aj od utrpenia diletantskej formy, na ktorú ich odsudzuje ich rola, len tak môžeme svojím dielom prispieť k zmenšeniu útrap v reálnom svete."

MARTA FRIŠOVÁ

(Autorka je prekladateľka, redaktorka týždenníka Domino fórum)