i Dní rusínskeho divadla v Bratislave. Ak je toto konštatovanie pravdivé, akože s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou je, čo si potom máme o sebe pomyslieť? Čo možno povedať o úrovni našej občianskej výchovy k vzájomnému poznaniu? Kritikom ešte možno vyčítať to, že na premiéry divadiel v regiónoch cestujú menej, než by mali. Od bežného Bratislavčana však nemožno očakávať, že sa sám vydá na cestu dlhú viac ako 400 km. Putovať za divákom musí teda divadlo. A divadlo na zájazd môže ísť za podmienky, že má za čo, za kým, kam, ale v neposlednom rade aj ku komu. Poviem to presnejšie: že sa, povedzme, pozývajúce divadlo nebude vyhovárať, že nemôže predať lístky na neatraktívne "cudzie" predstavenie, ale že ponúkne do služieb svojho hosťa celý svoj reklamný a náborový potenciál. Je štýlové i priateľské, že Rusínom poskytlo (v spolupráci Rusínskej obrody na Slovensku, MK SR a Divadelného ústavu) svoje zázemie práve divadlo Stoka, ktorého riaditeľ Blaho Uhlár vytvoril v Prešove jedny zo svojich najzaujímavejších predstavení. Je dobré, že do maličkého divadla prišli kritici i zopár rodákov. Nemalo by však vytváranie širšieho zázemia menšinovým kultúram byť nepísanou povinnosťou veľkých, štátom dotovaných divadiel? Napríklad aj toho jedného na Slovensku, ktoré sa volá národné?
V prípade rusínskej verzie Dostojevského Dediny Štepančikovo by to možno ani nebol vopred prehraný boj s publikom. DAD týmto predstavením totiž ukázalo, že pri nedostatku pôvodných textov sú ruské gubernie stále vhodnou pôdou pre najrozličnejšie archetypálne situácie. Dostojevského selo je smutnejšie ako mestečko, do ktorého vstúpil Gogoľov revízor. Predovšetkým, do Stepančikova neprichádza žiadny falošný štátny úradník, ale vzdelaný študent z Peterburgu. Jeho a teda i náš pohľad na zaslepených (v režijnej koncepcii Matúša Oľhu sa všetci hrajú na slepú babu) dedinčanov je jasnejší. O to viac, že ten najväčší podvodník je práve v Stepančikove doma. Jedine tam totiž môže so všetkými manipulovať, jedine tam ho môžu považovať za múdreho a šľachetného. Foma Fomič do tej našej dediny patrí. Vráti sa tam dokonca, aj keď jeho pretvárku niektorí prehliadnu a pošlú ho preč. Stane sa totiž to, čo nikto nečakal: do Fomovho koča udrie blesk a on sám spadne do priekopy. Premočeného a zablateného ho občania stepančikovskí opäť začnú ľutovať, všetko mu odpustia, on "na oplátku" veľkoryso odpustí im a hra sa môže začať odznova. Ľudia ako Foma Fomič totiž nikdy odnikadiaľ neodídu, ani z dediny Štepančikovo, ani z tohto sveta. Takí ľudia sú jednoducho neodíditeľní. Či ako ste to mysleli, Fiodor Michajlovič?
ZUZANA ULIČIANSKA
(Autorka je divadelná kritička)
