kontrast je nielen výtvarným prostriedkom, ale aj prvkom, ktorým sa dotvára celkové ladenie diel, smerujúcich k výtvarnej a umelcovej podstate. Prezentovaná Meškova tvorba z rokov 1982 až 1998 je kompaktná vďaka podobnej farebnosti, no z hľadiska výtvarných foriem veľmi rozličná. Meškova (1945) poloha je duchom postmoderná a pritom introvertná v striktnom dodržiavaní vlastných pravidiel. Pólmi jeho pravidiel sú dokonalosť - neistota, rytmus - prerušenie, harmónia - zásah, uzavretosť - komentár. Preto je v jeho dielach zjasňovanie konkrétnych tvarov prerušené stekancami farby, preto farebné plochy kultivovane a predsa neisto súperia o prevahu a napokon aj zásah do plochy a hmoty obrazu ostáva len náznakový. Je to doklad vážneho pretavenia možností výtvarníka klasického média, rešpektujúceho potrebu estetických kvalít, a do istej miery Meško o krok predstihuje zúfalé pokusy o programový neestetizmus u niektorých mladších výtvarníkov. Ťažko povedať, či tento autor siaha po materiáloch ako po veciach autonómnych a vtláča im pečať výtvarnej hodnoty ako posolstvo autora. Ide však o veľmi čistý a pravdivý prístup, ktorým popiera akékoľvek pochybnosti o aktuálnosti niektorých sfér nášho súčasného umenia v širších kontextoch.