1999

Po viac ako piatich rokoch harmonického spolunažívania s pražským publikom sa ošarpaní federálni manželia Puco a Mucinka presťahovali na Slovensko. V živote sa s nimi nikto nemaznal, sami na seba už štekajú i mňaukajú, inak sa ich však netreba báť. Nehryzú. Nakoniec, sú starší ako republika, presne takí starí ako naša historická pamäť. Dramatik a scenárista Ondrej Šulaj upiekol svoju tortu dokonale podľa receptu psíčka a mačičky: na spodok trochu predvojnových spomienok, do toho nasypať nahrubo socialistickej banality, pridať disidentstva, koľko to znesie, dve poriadne lyžice udavačstva, za hrsť hrozienkových bonmotov, ochutiť korenistou národnostnou zmesou pravých Čechov a ešte pravejších Slovákov, nakoniec posypať dojímavou starčekovskou popletenosťou. To všetko prepiecť hereckými výkonmi v dobre vyhriatom divadle. Zabudli sme na niečo? Ach, áno, navrch ešte ozdobiť aktuálnymi vtipmi a prvomájovými mávadlami, veď kto by si na nich spomínal v zlom, tak dobre poslúžili ako paličky v kvetináčoch. Podáva sa ako dezert, dobre vychladené. Že nemáme čo oslavovať? Čoby nie, len keby sme si spomenuli čo.

Povídaní o pejskovi a kočičce, ktoré pre deti napísal a nakreslil Josef Čapek, obsahovalo pôvodne aj kapitolu o tom ako psíček a mačička oslavovali 28. október. Vo vydaniach tejto pôvabnej knižky, ktoré vyšli po roku 1948, sa táto kapitola už "vytratila". Októbre boli zrušené, prišli máje. "Já teď už ani nevím, jak ty svátky všelijak spřeházeli," sťažuje sa Šulajov hrdina, ktorý nestačí sledovať všetky dejinné premeny svojej ošarpanej krajiny. Veď je to napokon jedno, ľudia vonku za oknom stále niekomu mávajú, niečomu sa smejú. Staronová esková inscenácia je obyčajná ako nedeľná bábovka. Mnohým však bude voňať sladkým domovom. I réžia Martina Porubjaka je neokázalá, jemná, výrazové prostriedky sú utlmené podobne ako svietenie scény. Hereckí protagonisti však nie sú na scéne ponechaní na náhodu ani na vlastnú improvizáciu. Tak Eva Krížiková, ako i Bronislav Poloczek sa vzácne vyvarovali hystérie, ich charaktery sú také, aké majú byť: tragicky smiešne. Milan Lasica si v úlohe rozprávača rozprávok a zároveň mŕtveho syna mohol dovoliť zostať prirodzeným, čo s tradičným nadhľadom aj urobil. Posolstvo postavené pred diváka na stôl je jednoduché: čo sme si, to sme si, najedzme sa, veď sme rodina. Keď sa tak dívame okolo seba, asi to nikdy nie je celkom zbytočné opakovať. ZUZANA ULIČIANSKA

(Autorka je divadelná kritička)