Nezrelý a rýchlovykvasený album Jana Kirschner sa minul účinkom. "Beriem to na seba, neúspech albumu bola moja vina. Nenamiešala som tie správne prísady, podala som polovičný výkon a ľudí nemožno oklamať. Vybudovala som si umelé steny, ktoré som nedokázala prekročiť. Jednoducho som sa v štúdiu zamkla a nešlo to. Nebola som vyzretá a nebolo to ani podľa mojich predstáv. Beriem to však ako školu a asi to tak malo byť. Práve to ma naštartovalo, aby som niečo robila. Vedela som, že musím spraviť niečo, čo pôjde zo mňa a bude o mne," spomína pre RNO na nepríjemné obdobie. Skeptikom nahrával čas do karát a zdalo sa, že tak rýchlo, ako nová speváčka prišla, aj odíde. Veril len manažér Jozef Šebo, ktorý ju raz dávno počul spievať Let It Be.
"Nevedela som so spevom pracovať a aj sa to odzrkadlilo. Nemala som žiadne skúsenosti so živou kapelou a nepoznala som svoj hlas. Potom som začala chodiť so skupinou Money Factor - bola to moja prvá kapela - a hneď som spievala tie najťažšie veci od Janis Joplinovej. Mnohým pripadalo dosť zúfalé, že som si dala za cieľ naučiť sa spievať ako ona. Sama som cítila, že ma to neuspokojuje. Nebola som to ja a chýbalo mi to," pokračuje Jana Kirschnerová. Pol roka po vydaní debutu odcestovala na festival do Bieloruska a stretnutie s jeho víťazkou Svetlanou Slavkovičovou z Juhoslávie sa stalo osudovým. "Bol to pre mňa prelomový bod vo vnímaní hudby. Svetlana mala rozsah päť oktáv, hrala na troch hudobných nástrojoch, študovala japončinu a peniazmi, ktoré vyhrala, si chcela zaplatiť štúdium na univerzite, kde učí Quincy Jones. Skamarátili sme sa, sledovala som ju a tvrdím, že ma naučila spievať za päť minút vo vlaku. Sedeli sme vo vagóne na spiatočnej ceste do Moskvy, hrala na gitare a spievala a vtedy som pochopila, o čom to celé je. Neviem ako, ale zacítila som prvotný impulz. Najprv som mala depresiu, ako môže niekto tak úžasne spievať. A potom som si povedala, že to dokážem. Bol to hnací motor, a keď som sa vrátila na Slovensko, mala som pocit, že sa začína nové obdobie."
Keď vlani v marci preberala cenu Zväzu autorov a interpretov ako objav roka 1997, stále hrali prím neveriacke pohľady i úškrny. Tradovali sa historky, že s ňou nikto nechce spolupracovať, lebo sama nevie, čo vôbec chce. S novým repertoárom sa jej rozhodol pomôcť Ivan Tásler zo skupiny IMT Smile, ktorý ju oslovil už na odovzdávaní cien ZAI. Pred rokom v lete sa ocitla v skúšobni s basgitaristom Oskarom Rózsom, ale napokon sa v hudobných predstavách rozišli. Až stretla ďalšieho basgitaristu Martina Gašpara s bubeníkom Igorom Sabom a povedali si, že to spolu skúsia. Prizvali klávesistu Martina Wittgrubera, gitaristu Juraja Buriana a štúdiová i koncertná zostava bola na svete. "Sedem dní sme celý album nahrávali bez vydavateľstva. Posledný deň išiel Jožko Šebo zrušiť zmluvu do PolyGramu, kde vydali môj prvý album. Riaditeľ Peter Riava podpísal koniec. Vzápätí mu Jožko len tak pustil nahrávky a okamžite to zobrali späť. O desať minút bola podpísaná nová zmluva," smeje sa Kirschnerová.
Album dostal názov V cudzom meste. Podľa textu, ktorý napísala - už po presťahovaní do Bratislavy - v jedno upršané sobotňajšie ráno. Šebo k tomu pridal svoj preklad českého textu od Ondřeja Hejmu, ponúknutého ešte na debut, poslali ich Táslerovi a ten im ich v pondelok vrátil s hotovou hudbou. O tri dni sa išlo do štúdia. Prvá pesnička sa stala pilotným singlom, druhá úvodom albumu. Zo šiestich slovenských skladieb má jedna text Daniela Heviera, dve zo siedmich piesní v angličtine otextoval Maroš Hečko. Pod zvyšok sa väčšinou podpísala Jana Kirschnerová. Časť záverečného textu Žienka domáca si dokonca vymyslela priamo pred mikrofónom. Speváčka, ktorej veľa ľudí neverilo, sa sama našla. Dokázala nájsť silu výrazu, začala hrať na gitare, ktorú si polroka iba obzerala, a presvedčila, že po prvom neúspechu ešte netreba nikoho zatracovať. Od zajtra tak bude činiť na koncertnom turné. A bola by škoda už vopred jej neveriť.
DALIBOR HLADÍK
