Pokus o vzkriesenie ducha Visegrádu

V apríli 1990 sa zišli najvyšší predstavitelia troch stredoeurópskych krajín v Bratislave, aby na podnet vtedajšieho československého prezidenta V. Havla začali rozmýšľať o konkrétnej spolupráci v regióne. Diplomatické anály a memoáre aktérov tvrdia, že išlo o dosť zle pripravené stretnutie poznačené neujasnenosťou, o čom to má celé byť. A tak visegrádsky proces, ako ho neskôr nazvali podľa ruín maďarského hradu, naštartovali politici a diplomati až po ďalšej schôdzke v Budapešti. Neskôr prebehli ešte významné stretnutia v Krakove a v Prahe a potom začal celý projekt spolupráce visegrádskych krajín odumierať. Výsledkom prvého dejstva Visegrádu nebolo až tak málo, ako sa nám niektorí kritici snažili nahovoriť. Koordinovaný postup pri rozložení Varšavskej zmluvy i RVHP, diplomatická kooperácia pri dialógu s vtedajším Európskym spoločenstvom. Druhé dejstvo Visegrádu nastúpilo na sklonku deväťdesiatych rokov. Situácia je už diametrálne odlišná. Traja naši visegrádski susedia sú už členmi najsilnejšieho politicko-vojenského zoskupenia Severoatlantickej aliancie. Slovensko je zatiaľ mimo. Aj tieto dôvody viedli k pokusom o revitalizáciu visegrádskej spolupráce, ktorá by mala posilniť postavenie SR v regióne väzbami na svojich susedov. V ich záujme je totiž, aby hraničili so stabilnou demokraciou, ktorá neohrozuje bezpečnosť v stredoeurópskom regióne a ktorej zahraničnopolitická orientácia je podobná ako ich. A tak po tom, čo nám dali najavo, že pre Slovensko je v ich zoskupení jedna stolička voľná, vraciame sa do Visegrádu. Napriek tomu, že podľa princípu rotácie stretnutí bol rad na Českej republike, jej prezident V. Havel na svojej návšteve v SR po posledných parlamentných voľbách prejavil záujem, aby prvé zasadnutie prezidentov a premiérov krajín prebehlo opäť v Bratislave, kde to niekedy celé začalo. Na stretnutie všetkých štyroch prezidentov si budeme musieť ešte chvíľu počkať. Mimochodom, aj prezidentské voľby na Slovensku sú dôvodom, prečo visegrádsky summit nebude trvať, ako bolo predpokladané pôvodne, dva dni, ale len jeden deň. Bratislavská schôdzka premiérov zrejme rozhodne o nasmerovaní obnovenej visegrádskej spolupráce. Premiéri krajín by si nemali len ujasniť vzájomné politické názory, ale mali by aj jasne pomenovať nové ciele visegrádskej spolupráce. Zo stretnutia by malo vyjsť spoločné stanovisko či akási rezolúcia, ktorá by tieto ciele aj voči verejnosti deklarovala. Bude nesmierne dôležité vytvoriť agendu problémov, ktoré by mali všetky štyri krajiny spolu riešiť. A tých je napokon dosť, od problémov bezpečnosti nielen tej vojenskej, ale aj tzv. mäkkej bezpečnosti, teda boj proti organizovanému zločinu, problematika hraníc, utečencov, cez problémy na poli výmeny v oblasti školstva a kultúry, športu až po problematiku životného prostredia. K tomu môžeme osobitne pripojiť úsilie všetkých krajín o vstup do EÚ. Je zrejmé, že ani na tomto stretnutí nebude záujem ani o inštitucionalizáciu V4 a ani o jej rozšírenie o prípadnych asociovaných členov. Inštitucionalizácia predstavuje akéhosi strašiaka, a tak takmer naisto nedôjde ani k vytvoreniu sekretariátov ani k menovaniu osobitných splnomocnencov. Jediným mechanizmom zostane rotujúce predsedníctvo jednej z krajín, ktorá by mala koordinovať spoluprácu a jednotlivé projekty počas istého obdobia. Rozširovanie V4, a to aj napriek záujmom niektorých krajín, neprebehne z dôvodov obáv z efektu "rozriedenia" visegrádskej spolupráce. Primárnym ostáva v skutočnosti záujem najprv dobre rozbehnúť motor Visegrádu, tak aby po prvých záberoch nezačal opäť "haprovať". Preto repríza bratislavskej schôdzky by tentoraz mala vojsť do análov dejín diplomacie ako dobre pripravené stretnutie štátnikov s jasnou víziou spolupráce stredoeurópskych krajín v budúcom storočí. Jej význam totiž bude v budúcnosti len naberať na dôležitosti a v mnohom nám môže napomôcť v spoločnom presadzovaní našich zámerov a cieľov. PAVOL LUKÁČ