v Slovenskej republike". Do piateho júna sa bude americký ambasádor lúčiť so všetkými činiteľmi a reprezentantmi štátu. Nemali by to byť iba formálne, zdvorilostné návštevy. Z krajiny totiž odchádza človek, ktorý pre Slovenskú republiku urobil viac ako mnohí z jej predstaviteľov.

V decembri 1995 predstúpil pred zahraničný výbor Senátu amerického Kongresu diplomat, ktorého prezident Bill Clinton vymenoval za nového veľvyslanca USA na Slovensku. Keďže túto nomináciu musí schváliť Senát, viacerí prominentní členovia výboru - ako napríklad senátori Richard Lugar či Claiborne Pell - dezignovanému veľvyslancovi nič nedarovali. Ralph Johnson však pred výborom dokázal, že je o krajine, v ktorej má zastupovať Spojené štáty, perfektne informovaný. Na rozdiel od diplomatov, ktorí ani po skončení svojej misie nie vždy tušia, kde vlastne pracovali, nový ambasádor vedel, kam ide. Senátorov informoval o všetkom, čo ich zaujímalo - o hrubom domácom produkte, stave inflácie, raste exportu, o aktivitách Slovenska v rámci Partnerstva za mier i jazykovom zákone. Upozornil ich aj na to, čím je Slovensko zásadne odlišné od svojho transformujúceho sa okolia: "Na rozdiel od susedov sa však zároveň nachádza aj v procese budovania nového štátu." Pozorovateľov na Slovensku upútali jeho zmienky, že prístup vlády k privatizácii nie je dostatočne transparentný a že "často vyúsťuje do privatizácie v prospech politických spojencov". A takisto aj jeho poznámka o používaní nedemokratických metód pri riešení politických sporov. Bola to predzvesť, že na Slovensko prichádza skvele disponovaný profesionálny diplomat. Tri roky jeho pôsobenia potvrdili, že predzvesť neklamala.

"PREŠĽAP PÁNA

VEĽVYSLANCA"

Po niekoľkých týždňoch úvodných návštev a vzájomného poznávania sa aj vtedajšia vládnuca garnitúra mala z nového veľvyslanca dobrý dojem. Predseda parlamentu Ivan Gašparovič po návšteve Spojených štátov novinárom povedal: "Jedno je isté. Došlo k zmene veľvyslanca USA na území SR, veľvyslanectvo má, myslím si, realistickejší pohľad na situáciu na Slovensku, ako malo predtým, čo som veľmi v USA kvitoval." Predseda Gašparovič vtedy ešte netušil, aké pravdivé sú jeho slová o realistickom pohľade veľvyslanca na miestnu situáciu.

V októbri 1996 americký prezident predniesol prejav, v ktorom oznámil, že prvé postkomunistické štáty sa môžu stať členmi NATO v roku 1999. Predstaviteľ americkej administratívy na Slovensku potom nielen vláde, ale aj celej slovenskej verejnosti oznámil, za akých podmienok a okolností Spojené štáty podporia kandidatúru krajiny na vstup do aliancie. Ralph Johnson na to využil pôdu Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku - pri otvárení jej pobočky v Prešove predniesol prejav, ktorý vtedajšiu vládnu moc veľmi pobúril. Verejne jej totiž pripomenul, čo všetko nesmie, a čo musí urobiť, aby sa Slovensko mohlo uchádzať o členstvo v NATO. Formulácie veľvyslanca Johnsona boli jasné a zreteľné: "USA poskytujú podporu takému Slovensku, ktoré je demokratické nielen z hľadiska volebného procesu, ale i z hľadiska zákonov, ich uplatňovania a z hľadiska dodržiavania individuálnych práv vrátane práva prejavovať nesúhlas bez toho, aby bol človek pokladaný za nepriateľa štátu." Bludy, ktoré šírili vládni činitelia, že Slovensko sa stane členom NATO a EÚ už len preto, lebo "sme mimoriadne strategicky dôležití a mimoriadne dobre postavení", ambasádor uviedol na pravú mieru: "V situácii, keď nehrozí bezprostredný útok nepriateľa, NATO nebude musieť pristúpiť na žiaden kompromis vo svojich požiadavkách na demokraciu."

Pre vládnu moc bola veľmi nepríjemná najmä pasáž veľvyslancovho prejavu, v ktorej upozornil, že ak sa má Slovensko stať členom aliancie, musia sa vyšetriť také prípady, akými boli únos prezidentovho syna či smrť Róberta Remiáša. Na poznámku, že "ich uloženie by podľa nášho názoru mohlo vážne poškodiť kandidatúru Slovenska", hneď reagoval vtedajší štátny tajomník Ministerstva zahraničných vecí SR. Jozef Šesták to označil za "prešľap pána veľvyslanca, pretože toto fakt nie je jeho záležitosť". Šestákov rezortný šéf Pavol Hamžík na otázku redaktora ČTK, ako hodnotí prejav pána Johnsona, odpovedal: "Nevidím dôvod, aby ministerstvo zaujímalo stanovisko k vystúpeniam veľvyslancov, ktorých tu je iks."

Fakt, že reprezentant Spojených štátov povedal nahlas a verejne, čo hovoril v kanceláriách vlády, vtedajšiu garnitúru mimoriadne pobúril. Jeho prejav v Prešove totiž osvetlil to, čo premiér i jeho kabinet ustavične zahmlievali - že si musia vybrať z dvoch možností: Buď sa prispôsobia hodnotovým a politickým kritériám aliancie, a vtedy sa Slovensko stane členom NATO, alebo zostanú pri dovtedajšej politike a vyradia krajinu zo skupiny štátov, ktoré budú prijaté. Šancu, ktorú Ralph R. Johnson ponúkol svojím prejavom, slovenská vláda nevyužila - veľká časť slovenskej verejnosti to však neprehliadla.

"SPOJENÉ ŠTÁTY DOSPELI K ZÁVERU"

Po prešovskom vystúpení vládna garnitúra a jej propagandisti chceli z reprezentanta USA urobiť "nepriateľa Slovenska". Nebolo to ľahké, pretože verejnosť videla, že ambasádor zvládol to, čoho nie sú schopní mnohí z tunajších "pronárodne" orientovaných politikov - hovorí veľmi dobre po slovensky. V denníku HZDS sa objavili početné články, že Američania sem poslali "špecialistu na štátne prevraty", ktorý vraj pred diplomatickým pôsobením pracoval v CIA. Pritom pán Johnson - výlučne ako diplomat - pôsobil v Guayane, v Poľsku a v Bolívii. Pred príchodom na Slovensko na ministerstve zahraničných vecí USA zastával funkciu koordinátora pre pomoc strednej a východnej Európe. V januári 1997 denník Slovenská republika priznal, že "sme nesprávne uviedli, že pracoval pre CIA, za čo sa mu ospravedlňujeme", ale aj naďalej o ňom písal ako o nepriateľovi krajiny.

Členovia vlády, nespokojní s postojmi americkej administratívy, v denníku HZDS uverejňovali svoje otvorené listy veľvyslancovi. Minister Hudec v marci 1997 od administratívy USA žiadal "objektívnejší a úplnejší pohľad na niektoré skutočnosti v SR". Nepáčilo sa mu, že sa v Správe o dodržiavaní ľudských práv objavila zmienka, že si slovenská vláda želá, aby privatizované podniky inzerovali v provládnych médiách. Pritom bol všeobecne známy list generálneho riaditeľa jeho ministerstva, ktorým manažmenty upozornil, že by mali "vo väčšej miere podporovať tlač naklonenú vláde SR". Minister Hudec však ani slovom nenamietal proti hodnoteniu, že vláda neprejavila "odhodlanie riadiť sa princípmi právneho štátu" a bez povšimnutia obišiel i zmienku, že vylúčenie poslanca Gauliedera z parlamentu i bombový útok proti nemu spochybňujú "právo vyjadrovať protichodné názory bez obavy z odvety". Podobne ako Hudec si otvoreným listom vybavoval účty s veľvyslancom i minister vnútra, ktorému sa zas nepáčilo, že pán Johnson o zmarenom referende hovoril ako o zmarenom. Podľa Krajčiho tým zasiahol do vnútorných vecí SR.

Vo vzťahu k veľvyslancovi vládna garnitúra úplne stratila sebaovládanie v júli 1997 - vtedy, keď v bratislavskom Istropolise verejne vysvetlil dôvody, pre ktoré Spojené štáty nemohli podporiť prijatie Slovenska do NATO. Pritom išlo o tie isté dôvody, na ktoré ambasádor už dávno pred madridským summitom upozorňoval, že kvôli nim USA nebudú môcť Slovensko podporiť. Pretože ich vládna koalícia ignorovala a s aroganciou sebe vlastnou v máji 1997 ešte zmarila referendum, veľvyslanec Johnson mohol už len konštatovať: "Spojené štáty dospeli k záveru, že v súčasnosti nemôžu podporiť vstup Slovenska do NATO."

"JEDEN Z ĎALŠÍCH ATAKOV"

Práve jasnosť a jednoznačnosť, s akými Ralph Johnson zdôvodnil postoj USA, veľmi pobúrili vtedajšiu vládnu koalíciu. Jej predstavitelia sa totiž verejnosti snažili nahovoriť, že vylúčenie Slovenska nijako nesúvisí so spôsobom jej vládnutia. Americký veľvyslanec im túto nepoctivú hru s vlastným obyvateľstvom veľmi kazil, čo ich privádzalo do zúrivosti. Podpredsedníčka SNS Anna Malíková v mene strany odsúdila jeho vyjadrenia "ako neobjektívne, dehonestujúce skutočný stav demokracie v SR". Podľa nej to bol "jeden z ďalších atakov na samostatnosť vývoja nášho štátu s cieľom presadiť mocenské záujmy USA prostredníctvom neskrývanej podpory opozície". Hosť relácie STV Ako ďalej, pán premiér? sa pri zmienke o vystúpení pána Johnsona prestal ovládať. Rozhorčene tvrdil, že tu už raz jeden taký veľvyslanec bol, volal sa Červonenko, a bol to vraj človek veľmi nepríjemný, lebo nevystupoval ako diplomat, ale ako politický subjekt, ktorý určoval, čo majú štátne orgány robiť. Keď mu zdesený moderátor Kerný pripomenul, že "diplomat vždy koná na príkaz centrály", a že ambasádor iba tlmočil stanovisko svojej vlády, šéf výkonnej moci na Slovensku bohorovne riekol: "To je jedno..."

Na škandál reagoval prezident republiky Michal Kováč, ktorý sa od týchto výrokov dištancoval a zdôraznil, že ide o stanovisko premiéra, nie celej vlády. O niekoľko dní potom hovorkyňa Buláková novinárov informovala, že sa kabinet výrokmi svojho predsedu zaoberal. "Vystúpenie amerického veľvyslanca R. Johnsona považuje vláda za neprimerané a plne sa stavia za medializované stanovisko pána predsedu vlády Mečiara," konštatovala hovorkyňa. Vládny kabinet tým povýšil výtržnosť svojho predsedu na štátnu politiku - prostredníctvom veľvyslanca urážala aj krajinu, ktorú zastupoval. A hoci tých urážok bolo viac, Ralph R. Johnson si veľmi pokojne robil svoju prácu - zrozumiteľne tlmočil názory americkej administratívy na dianie na Slovensku. Hnevom vládnej moci sa nenechal vyviesť z konceptu - ani pred voľbami v roku 1998.

"HOVORIŤ OTVORENE K PRIATEĽOM"

Na námietky, že nik, ani predstaviteľ USA nemá právo hodnotiť a kritizovať politiku slovenskej vlády, veľvyslanec obvykle pripomenul: "Dovoľte, aby som vám skôr povedal, že máme povinnosť hovoriť otvorene k priateľom, ktorí tvrdia, že sa chcú pridať ku skupine krajín, ktoré možno nazvať demokratickými." A dodával, že ak "istá politika a zákonodarstvo očividne ohrozujú možnosti Slovenska pripojiť sa k Európskej únii", tak on ako predstaviteľ spriatelenej krajiny má povinnosť na tento fakt upozorniť.

S blížiacimi sa voľbami veľvyslanec čoraz častejšie upozorňoval aj na ďalšie negatíva. Napríklad na to, že verejnoprávna Slovenská televízia neplní svoje zákonné poslanie. Ako človek, ktorý žil v strednej Európe aj v 70. rokoch, vyhlásil, že "to, čoho sme svedkami v súčasnosti, je oveľa menej objektívne, a teda oveľa skreslenejšie ako spravodajstvo, ktoré mohli Slováci sledovať v tom čase". Názor ambasádora, že Kubišom vedená STV nie je ani taká objektívna ako STV po normalizácii, vyvolal búrku nesúhlasu, ale tá nemala žiadny vplyv na prezentáciu ďalších zásadných postojov - predovšetkým k novele volebného zákona.

Predstavitelia USA dali najavo, že podľa ich mienky vládna koalícia prijala normu, ktorá ohrozuje demokratický priebeh volieb a vyzvali vládu, aby ju dala do súladu s medzinárodnými štandardmi. Ralph Johnson to skonkretizoval do požiadavky, aby novela zaručila nezávislosť médií a účasť pozorovateľov na voľbách. Najvyšší predstaviteľ výkonnej moci na Slovensku bol opäť pobúrený: "Je fakt, že Johnson prekračuje hranice statusu diplomata, že po spoluorganizovaní protivládnych mítingov teraz dáva vyhlásenia, ktoré sú vstupom do vnútorných vecí Slovenska. To je hrubé zasahovanie do vnútorných vecí." Americký veľvyslanec vtedy upozornil, že Slovensko je členom OBSE, "čo znamená, že na seba prevzalo aj isté záväzky". Ak sa od slovenskej vlády očakáva ich splnenie, nejde o zasahovanie do vnútorných záležitostí krajiny. Zástupca USA tým dal najavo, že jeho vláda nebude tolerovať zásah do slobodných a demokratických volieb na Slovensku. Aj tento postoj zrejme mal vplyv na to, že na rozdiel od referenda v máji 1997 boli septembrové voľby v roku 1998 bezproblémové.

Ich výsledok priniesol zásadný zvrat v politickom vývoji krajiny. Súdiac podľa zášti, s akou sa predstavitelia bývalej koalície správali a správajú k veľvyslancovi USA, vinu za svoju porážku nedávajú sebe a svojej politike, ale do značnej miery ju pripisujú zahraničnému diplomatovi a krajine, ktorú reprezentoval. Fóbia SNS voči Ralphovi Johnsonovi nadobudla také rozmery, že ho považuje za akéhosi "generálneho riaditeľa" novej vládnej koalície. Pani Malíková tvrdí, že keď SDĽ vystupovala proti účasti SMK vo vláde, "Jozef Migaš bol pozvaný na koberec k veľvyslancovi USA Ralphovi Johnsonovi a všetko bolo zrazu v poriadku". HZDS je na tom ešte horšie, lebo aj zdvorilostnú návštevu, ktorou sa ambasádor spolu s manželkou lúčil s primátorom Banskej Bystrice, označilo za "umravnenie primátora a niektorých poslancov, ktorí si dovolili zverejniť minulú činnosť bývalého primátora a vysokého funkcionára SOP". Fakt, že bývalá vládna moc takpovediac za všetkým hľadá Johnsona, je negatívnym potvrdením toho, čo pozitívne pre Slovensko urobil.

Pred dvoma rokmi americký veľvyslanec povedal: "Dúfam, že keď skončím svoje poslanie na Slovensku, budem môcť povedať, že Slovensko sa dostalo bližšie k Západu..." Dnes to pán Johnson povedať môže. No treba dodať, že sám pre to urobil viac než ktorýkoľvek iný veľvyslanec na Slovensku.

MARIÁN LEŠKO