Vyzeral ako z učebnice. Zelená čiapka s brmbolcami, kockovaná, lovecký šál, zeleno-hnedá sukňa z tartanu, zelené podkolienky. Na bruchu s koženou brašňou. Len tá tradičná dýka chýbala v špeciálnom vrecku na podkolienke. Pravý Škót. Naposledy bol takto vyparádený na svadbe svojho syna.
George Fraser bol jeden z prvých škótskych voličov, ktorí si vo štvrtok ráno privstali, aby išli do volebnej miestnosti hlasovať do nového parlamentu. Presne o 7.00 h už postával pred volebnou miestnosťou Royal Mike School, štvrť hodinky chôdze pod Edinburghským hradom. Neodradilo ho ani zlé, daždivé počasie. "SNP. Raz, dvakrát, tretíkrát," prezrádza George Fraser, že svoje tri hlasy odovzdal nacionalistom. "Už mi dochádza trpezlivosť," odôvodňuje svoju voľbu statný šesťdesiatnik, pôvodným povolaním právnik. "Či je už Škótsko zrelé na nezávislosť? To si píš! Je už predsa načase, aby sme to vzali do svojich rúk." Pýtať sa na to, či by samostatné Škótsko ekonomicky prežilo, je nahrávka na smeč. "Máme more. A každá krajina, ktorá má more, má prírodné zdroje. Máme ropu. Máme whisky." George Fraser sa rozhovoril. Pred školskou telocvičňou, kde sa voľby uskutočňujú, sa okolo neho zhromažďujú ďalší voliči. Počúvajú a pritakávajú. Ako by len menoval to, čo už predtým tušili. A potom sa zachová úplne nečakane! "Máte chvíľku? Môžeme si o tom porozprávať u mňa doma. Je to kúsok odtiaľto…"
George Fraser práve predviedol, aký je rozdiel medzi Škótom a Angličanom. Známy televízny komentátor Jeremy Paxman to vo svojej knihe o Angličanoch vystihuje pomerne presne. Angličania si cudzinca do bytu takmer zásadne nepozvú. Úzkostlivo si totiž strážia svoje súkromie. Môj dom, môj hrad. Môj! A keď už niekoho predsa len pozvú, potom je to spravidla len vtedy, keď ich známy z krajiny natrvalo odchádza. "My sme asi iná povaha," usmieva sa George Fraser už nad šálkou voňavého čaju vo svojom byte. Jeden z troch, ktoré má v Škótsku. Malá izbička s veľkou knižnicou. Intelektuál sa v ňom nezaprie. "Nesmieme byť stále občanmi druhej kategórie. Stále sedieť na zadnom sedadle a nemať možnosť sadnúť si za volant. Tie právomoci, ktoré sme doteraz mali, veď to je úplne smiešne," povzdychol si. George Fraser chce, aby bolo Škótsko súčasťou Ostrovnej rady, ktorá okrem Škótska združuje tiež Anglicko, Wales a Severné Írsko. A táto Ostrovná rada by bola zasa súčasťou európskej konfederácie, voľného združenia európskych štátov. "V tomto združení by mali byť i krajiny zo strednej Európy, malé štáty, ako ste aj vy, ktoré budú prirodzenými spojencami krajín, ako je Škótsko. Aby sa to vyvážilo. Aby tam neboli len silné štáty ako Anglicko alebo Nemecko. Nestačí však Škótom, že sú súčasťou Británie? Nestačí, pretože Angličania si Britániu privlastňujú a vždy to tak robili," tvrdí Fraser. "Keď ukážem Škótovi alebo Walesanovi mapu Británie a opýtam sa ho, čo to je, odpovie Británia. Keď ju ale ukážem Angličanovi, povie, že je to Anglicko," pohoršuje sa škótsky právnik. S myšlienkou Británie pritom ako prvý prišiel škótsky panovník Jakub VI., ktorý sa v roku 1603 súčasne stal anglickým kráľom Jakubom I. A jeho dcéra bola Alžbeta Stuartovna čiže Alžbeta Česká, pripomína Fraser.
(ČTK)
