zemepisných šírkach patričnú tradíciu. Predovšetkým hráči k nemu pristupujú len ako k spestreniu sezóny. Ako k zábavke, ktorá môže prerásť do postupového európskeho efektu až po šiestich odohraných zápasoch. A to je, zdá sa, pre niektoré kluby priveľká i pridlhá robota. Tréneri obidvoch finalistov sa zhodli v názore, že v Žiari sa hralo len priemerné stretnutie. Slovanu stačilo zabrať na očakávané víťazstvo v jednom polčase, keď už Dukla nekládla žiaden tuhší odpor, lebo nemala dostatok fyzických síl. Z pohľadu jej prípadnej účasti v Pohári UEFA je to veľké memento, no s takýmto výkonom by ani Slovan v rysujúcej sa kvalifikácii Ligy majstrov neprerazil. Handicap slovenských klubov v porovnaní s Európou je v prístupe, celozápasovom nasadení a efektívnom zúročení inidviduálnych schopností. V týchto oblastiach sa nám stále nedarí zrovnať krok či aspoň sa priblížiť k futbalovej moderne, ktorá neprešľapuje na mieste. Je v neustálom dynamickom vývoji a kto ho nezachytí, nemá šancu.

Organizácia finále v meste hliníka bola na solídnej úrovni. Nenarušila ju ani hŕstka tých fanúšikov Slovana, ktorá sa o vyvolanie nepokojov očividne pokúšala. Desaťtisícová divácka kulisa teší, ale ak to má byť jediné plus záveru domáceho pohára, potom je to dosť málo. Griga s Jarábkom podporujú snahy zväzu usporadúvať finále v menších mestách, kde je záujem predsa len vyšší. Jarábek je z Trnavy a dovolil si tipnúť, že keby sa tento zápas hral na štadióne Spartaka, prišlo by sa pozrieť 1500 ľudí. Podobné divácke spomienky z ešte federálneho finále v drese Sparty má aj Griga. Je isté, že samotné dejisko nie je žiadnou zárukou kvality finálového zápasu. Ten je absolútne v rukách futbalistov.

MIROSLAV BUKOV