"V noci obvykle počúvam zahraničné rozhlasové stanice. Výnimku tvoria hodiny, keď nás NATO bombarduje alebo keď pre štekot protilietadlových diel nie je nič počuť. Väčšinu dňa strávim postávaním v radoch. Ráno na chlieb a mlieko, poobede na benzín a iné dôležité veci. Dnes som však mal šťastie. Na chlieb a mlieko som nestál ani dve hodiny," zveril sa maďarskému reportérovi so svojimi každodennými starosťami občan Nového Sadu, správneho strediska srbskej provincie Vojvodina. Zverejnenie svojho mena však odmietol. Časy sú vraj nebezpečné. "Najväčším postrachom ľudí v radoch sú sirény. Keď sa rozoznejú, predaj sa musí skončiť a spravidla sa obnoví až na druhý deň," pokračuje monológ. Pozoruhodné je, že ľudia sú väčšinou disciplinovaní a stoja v radoch pomerne pokojne. Nie je typické, že sa niekto predbieha. Času má tu v Novom Sade každý dosť. Pracovné miesta sú totiž rovnako nedostatkovým tovarom ako cigarety. "Ak má vojna nejakú dobrú stránku, tak tú, že ľudia sa teraz lepšie znášajú a viac si pomáhajú," hovorí jeden športovo vyzerajúci mládenec stojaci v rade na benzín. "No a čo máme robiť, nič iné nám vlastne ani nezostáva, pretože televízia ani rádio už veľmi nevysielajú," poznamenáva sused. Ďalší v rade politizuje. "Nakoniec budeme musieť aj tak ustúpiť a prijmeme podmienky, ktoré nám vnucovali už na začiatku. Proti NATO nemáme šancu. Tak na čo nám bolo dobré to bombardovanie?" hovorí. "Našou veľkou chybou je, že sa hráme na hrdinov," tvrdí iný muž v teplákoch. Ešte pred týždňom by podobné slová možno ani nemohol povedať. Teraz je však situácia iná. Ľudia začínajú mať vojny dosť. (ČTK)