Keď zomrie skutočný básnik, otvoria sa jeho odložené aj ohmatané knihy. Nadšene sme v nich listovali a nad veršami rýchlo akoby meditovali, nesúhlasili, zavrhovali, nekriticky nadnášali, pohotovo chápali, akceptovali, krčili plecami, radi citovali. Jožo Urban menil svoju váhu, výzor i výraz - nikdy však nie názor, vzdor a túžbu kráčať. Bol trocha rýchly (občas), ale iba korytnačka kráča pomaly, a preto tak dlho žije. Vedel, že skúsenosť je meno, ktoré dávame svojim omylom, a intelektuál niekto, koho myseľ sa má na pozore. Smrť je čosi, čo sa prihodí akosi mimochodom, mimo program a úmysel, a ak príde priskoro - je to dôsledok cudzích síl a násilia. Iba nazrel za plot Kristových rokov a nestačil si ani premyslieť ten čas aspoň po chvíľu, kým stretne Abraháma. Odišiel. A nechal nespravodlivo málo. Plačeme všetci. PAVEL MALOVIČ
(Autor je stálym spolupracovníkom SME)
Cintorín mŕtvych básnikov
(hudba a spev Janko Lehotský)
Cintorín mŕtvych básnikov
pre živých zostali klietky
Cintorín mŕtvych básnikov
víta vás všetkých
Malý zúrivý Robinson
K pomníčkom bláznov kladiem sviečky
na dôkaz, že sme tvorili
na dôkaz, že sme mali slová
s rezonanciou veľkých gest
na dôkaz, že sme milovali
a mali mlieko
chlieb
a česť
Na dušičky II
V súmraku plávu cintoríny
trasľavé malé mestá
Pred rokom som tu nestál
Každý sa klania tejto zemi
Hovorím niečo nemým
Klamem
Ešte sme iní
Ešte sme hravé deti
a snažíme sa svietiť
lebo nás desí to, že
zhasíname
