Snáď nikoho neprekvapí, a samotných Izraelčanov už vôbec nie, že palestínsky prezident Jásir Arafat 4. mája, keď končí päťročné prechodné autonómne obdobie podľa dohôd z Osla, nezávislý štát nevyhlási. Včera, pár dní pred týmto dátumom, o tom oficiálne rozhodla 124-členná ústredná rada Organizácie za oslobodenie Palestíny (OOP) veľkou väčšinou hlasov. Veľké medzinárodné ocenenia tohto kroku však zrejme odpadnú. Arafat sa totiž nezriekol z ústretovosti niečoho, čo mohol a mal právo urobiť na základe medzinárodných noriem, ale len presunul na neskorší termín (koniec júna) hrozbu, ktorá vyjadrovala odhodlanie Palestínčanov vziať do rúk riadenie vlastných záležitostí bez dohody s Izraelom, keď sa táto dohoda v plánovanom čase nemohla zrodiť. Pravdu povediac, Arafat, ktorý by naozaj rád doviedol Palestínčanov na konci svojej kariéry k vytúženej nezávislosti, si je vedomý toho, že jednostranným deklarovaním nezávislosti by tento cieľ prinajmenšom oddialil, ak nie celkom zmaril. Izrael by pravdepodobne reagoval vojensky a navyše by stratil akúkoľvek medzinárodnú podporu. Arafata od tohto kroku neodrádzali len Spojené štáty a Európa, ale dokonca aj Jordánsko a Egypt. Z Washingtonu však pred niekoľkými dňami počul slová, ktoré môže svojmu národu ponúknuť ako "dobrú cenu" za oddialenie sna o nezávislosti. Bill Clinton vyzval Izrael aj Palestínčanov, aby si určili za cieľ do roka sa dohodnúť na konečnom štatúte území, sľúbil vyvíjať tlak v záujme plnenia dohôd - vrátane tej poslednej z Wye, a podporil "právo Palestínčanov rozhodovať o vlastnej budúcnosti na vlastnom území". Ako ďalší z dôvodov môže uviesť blížiace sa izraelské voľby a perspektívu, že sa v nich sformuje pre Palestínčanov ústretovejšia vláda.
Ten posledný dôvod je však najvážnejší. Kým na úrovni inštitúcií a štátnych symbolov sa počas autonómneho obdobia Palestínčania k štátnosti viditeľne priblížili, územie, ktoré je v súčasnosti pod kontrolou palestínskych orgánov, je nesúvislým fragmentom. Pásmo Gazy a Predjordánsko sú od seba úplne oddelené, západný breh Jordánu de facto Jeruzalem rozdeľuje na dve časti a tie sa ďalej rozdrobujú na sektory pod výlučnou palestínskou a zmiešanou kontrolou. Jednotlivé palestínske osady "spájajú" (alebo od seba oddeľujú) cesty s izraelskými hliadkami, ktoré sú tam kvôli bezpečnosti izraelských osadníkov. Proces z Osla tento problém nevyriešil a Palestínčanov čakajú ešte tvrdé rokovania, ak chcú vlastniť homogénnejšie územie, nech vyhrá voľby v Izraeli ktokoľvek.
Oveľa väčším Arafatovým problémom ako 4. máj je to, čo príde mesiace po ňom. Či bude rozdrobovanie Palestínčanmi osídlených území vinou izraelskej politiky rozširovania osád pokračovať, alebo sa otvorí perspektíva rokovať s Izraelom o palestínskom štáte. Vo svetle týchto udalostí sa totiž Arafatovo rozhodnutie o 4. máji bude posudzovať v budúcnosti.
KLAUDIA LÁSZLÓOVÁ
