Už takmer desať rokov hľadá Nemecko jadro svojej hospodárskej životaschopnosti. Sú naše pracovné trhy príliš nepružné? Sú mzdy príliš vysoké? Je v našom hospodárstve príliš veľa reštrikcií? Ako môžu nemecké firmy dobyť svet, keď musia bojovať s jednou rukou zviazanou ich vlastnou vládou a robotníkmi? Iste, nikto nechce, aby sa sem privážali americké spôsoby biznisu. Situáciu však treba riešiť.
Rokovania sa vlečú, výsledok žiadny. Začiatkom tohto roka sa debata so škripotom na chvíľu zastavila, keď bývalý minister financií Oscar Lafontaine predložil argument postavený na celkom nových základoch. Pritlačiť na veľké firmy - tak chcel Oscar odpovedať na súčasnú nemeckú dilemu.
Trvalo však dosť dlho, kým sa korporatizmus, ktorý je oporou nemeckého ekonomického modelu, presadil. Lafontainov krátky a búrlivý pokus o majstrovský ťah v Nemecku a jeho následný dramatický pád priniesol vzácnu príležitosť uvedomiť si, ako domáce záujmy krajiny stoja zoradené bok po boku, čo sa stať môže a čo sa stať nesmie. Zdá sa, že Lafontaine zabudol, že základným krédom nemeckej sociálnej demokracie je "netrhať partiu". Netrhať partiu tým, že sa šliapne na malíček veľkým firmám, čo bola Lafontainova chyba, či útočiť na odbory, ako to skoro urobil kancelár Schröder, keď sa oháňal myšlienkou prebudovať nemecké hospodárstvo v thatcherovsko-blairovskom štýle.
Britský denník The Economist nedávno riešil otázku, či sú na tom Nemecko a Európa v porovnaní so Spojenými štátmi naozaj tak zle. Za posledných desať rokov zaznamenala Amerika vyšší celkový rast a vyšší rast produktivity. Zaznamenala však podobný rast aj americká životná úroveň? Pokiaľ nie, nejde náhodou v prípade nového amerického modelu len o trik a podvodnú bublinu?
Dosť možné, že ide dokonca o nebezpečný trik. Možno snáď špekulovať aj o tom, že nedostatok konkurencieschopnosti a pružnosti Nemecka a Európy je presne tá vlastnosť, ktorá signalizuje dlhodobejší hospodársky výkon? Svetová ekonomika je tesne pred spľasnutím americkej bubliny možno na rázcestí, takže už teraz sa možno pozerať na úspech USA ako na niečo, čo "pochopiteľne nemohlo dlho vydržať". Rozhodne nie s obrovským vnútorným deficitom, skromnými úsporami v domácnostiach a prosperitou hnanou bohatstvom na papieri.
Pokiaľ budeme za východiskový faktor na porovnanie považovať čistý rast hrubého domáceho produktu, potom si Spojené štáty naozaj počínali lepšie ako Nemecko: v priemere 2,8 % ku 2,2 %. To ale nestojí za reč. Hoci to za jedno polstoročie vydá okolo 35 % rozdiel, je to rozdiel pekný, ale nie pozoruhodný.
V rozdieloch môžeme pokračovať: Amerika porazila svojho nepriateľa číslo jeden - infláciu, zatiaľ čo Nemecko prehralo boj so svojím úhlavným nepriateľom - nezamestnanosťou. Vyzerá to, že Nemecko sa nezamestnanosti len tak nezbaví. Spojené štáty ďalej zvíťazili v súboji so svojím nepriateľom číslo dva - deficitom rozpočtu, ktorý nebezpečne narastal predovšetkým počas vlády prezidenta Reagana. Spojenými štátmi dnes pretekajú rezervy a ich dlh prudko klesá, oproti tomu Nemecko nedávno dohodlo prímerie nazvané Waiglov pakt.
Tretí a najdôležitejší rozdiel je v tom, že Amerika uspela v podnecovaní širokého verejného nadšenia a podpory kapitalizmu a vlastnej osobnej zodpovednosti, zatiaľ čo v Nemecku sa i dnes očakáva, že vláda je najvyššou a poslednou inštanciou v rozhodovaní. Ministri a celá štátna správa v Nemecku vychádzajú z predpokladu, že existuje niečo ako inteligentná spoločnosť a že krajiny s dobrým vzdelaním majú rezervované miesto v predných radoch. Neprišli na to, že oveľa dôležitejšie ako stredoškolské vzdelanie a vysokoškolský titul je sebadôvera, iniciatíva a podnikavosť. Bez týchto vlastností je vzdelanie platné asi toľko ako auto na hranatých kolesách - vyzerá ako pravé, ale nie a nie sa pohnúť.
O jednom z obrích nemeckých podnikov, ktorý v USA kúpil moderný prevádzkovateľ, koluje zlomyseľná historka. Domáci zamestnanci sa vzbúrili: "My vieme to, čo Američania." Keď sa ich opýtali, prečo to teda neurobili, odpovedali: "Pretože nás o to nikto nepožiadal."
Každé zovšeobecnenie je pochopiteľne zavádzajúce. Ale dnešné Nemecko, rovnako ako Japonsko, je iba finalistom v technológiách strednej triedy. Lenže posun smerom ku "cool", "soft" a "high", technológiám naráža na nemeckú disciplínu a hlboko zakorenenú technickú kultúru, organizáciu obchodu, kde administratíva má prevahu nad ziskuchtivými podnikateľmi.
RUDI DORNBUSCH, Cambridge
Project Syndicate
