EVA KNIESOVÁ – Narodila sa 8. apríla 1940 v Prešove. Absolvovala jedenásťročnú strednú školu v Prešove a nadstavbu na Priemyselnej škole stavebnej v Bratislave. V rokoch 1957–68 pracovala v bratislavskej kancelárii Vítkovických železiarní. Po auguste 1968 emigrovala do Kanady. S manželom a dcérou Andreou žili pri Niagarských vodopádoch (1968–70), v Toronte (1970–79) a v súčasnosti žijú v Mississauge pri Toronte. Ako konštruktérka oceľových konštrukcií pracovala v torontských firmách Dominion Bridge a v Total Structural Detailing. Slovensko navštevuje po emigrácii od roku 1981. Pred dvoma rokmi jej vyšiel román Láska bez hraníc, ktorý minulý rok vyšiel aj v anglickej verzii v torontskom vydavateľstve Abbeyfield Publishers. Budúci mesiac by mal vyjsť po slovensky jej druhý román s názvom Daj mi iba jeden deň v roku, ktorý v autorkinej neprítomnosti bude prezentovať J. Benková."Musela som to dať zo seba von. V spomienkach zostal vo mne pocit, že nebolo so mnou zaobchádzané vždy férovo," vyznáva sa v rozhovore pre SME na margo svojej knihy Láska bez hraníc (vyšla pred dvoma rokmi) Eva Kniesová, ktorá ako dvadsaťosemročná utiekla roku 1968 zo socialistického Československa pred okupačnými vojskami. Dnes má kanadské i slovenské občianstvo a žije v pokojnej štvrti polmiliónového mesta Mississauga na predmestí Toronta. Prešovskej rodáčke vyšla minulý rok v torontskom vydavateľstve Abbeyfield Publishers aj anglická verzia spomenutého románu, ktorá vyvolala živý čitateľský ohlas. Uplynulý víkend prišla s manželom na trojtýždňovú návštevu Slovenska, pretože napriek trpkým spomienkam "domov má stále rada".
Bola strata slobody po sovietskej okupácii v auguste 1968 bezprostrednou príčinou vášho rozhodnutia?
"Danú situáciu sme jednoducho nemohli prijať. Navyše, pochádzam z rodiny, ktorá pre svoj pôvod trpela počas komunistického teroru v päťdesiatych rokoch."
To je aj autobiografický motív, ktorý sa vinie prvou časťou knihy?
"Čiastočne áno, pretože som sa chcela vyrovnať s obdobím, keď netrpel len môj otec. Leitmotívom je však príbeh dvoch ľudí žijúcich a ľúbiacich sa v rozdelenom svete."
Aký bol váš emigrantský status?
"Boli sme ‘political refugees‘ - utečenci, ktorí požiadali o politický azyl. Keď sme spolu s manželom a štvorročnou dcérkou prišli cez Viedeň do Kanady, mali sme tri kufre, vo vrecku osem dolárov a navyše sme nevedeli po anglicky."
To asi vyžadovalo poriadnu dávku odvahy.
"Boli sme mladí, a tak sme verili, že to zvládneme. Navyše, patrili sme k vlne, v ktorej bolo veľa Slovákov. Ich silná komunita v Toronte nám pomohla prejsť cez všetky problémy."
A zamestnanie?
"K spoločenskému zaradeniu nám, trochu paradoxne, pomohla naša profesia konštruktérov oceľových konštrukcií. Na mňa sa však Kanaďania spočiatku chodili zvedavo pozerať, pretože tam nebolo zvykom, aby žena vykonávala podobnú profesiu."
Dostali ste sa k zaujímavým objednávkam?
"Mala som šťastie, že naša firma Dominion Bridge realizovala aj slávny torontský štadión Dome, na ktorom je zatváracia strecha. No a na tomto svetovom unikáte som sa podieľala aj ja. Žiaľ, začiatok deväťdesiatych rokov bol v Kanade v znamení krízy, ktorá zasiahla aj našu firmu."
Akú konštrukciu ste vystavali medzi oceľou a literatúrou?
"Začiatok je práve v období, keď som síce stratila zamestnanie, no vďaka rekvalifikačnému kurzu sociologickej pracovníčky na college som sa okrem iného naučila písať na počítači. A tak som začala písať a rozpamätávala sa na dobu, keď som chcela ísť študovať literatúru, no pre kádrový posudok som musela ísť na priemyslovku technického zamerania."
Ako vnímali kanadskí čitatelia vaše vybavovanie si účtov s dobou, ktorú nezažili?
"S jednou kanadskou spisovateľkou sme mierne prerobili obsah anglickej verzie románu na americké pomery, no nie až tak, aby sa stratilo to podstatné. Mala som pozitívne čitateľské ohlasy. To však bola azda moja jediná odmena, pretože finančná satisfakcia bola mizerná."
V akej kondícii je literatúra v Kanade tlačená novými médiami?
"Samozrejme, taká televízia je širokou verejnosťou nepomerne ľahšie stráviteľná. No pohľad do vagóna metra, v ktorom polovica ľudí číta hoci len paperbackové knihy, stále poteší. Viem, že je to prevažne len Stephen King či Michael Crichton, no aspoň mám pocit, že kniha ešte žije."
Hovorí niečo Kanaďanom slovenská či česká literatúra?
"Zo Slovákov, myslím, nikto, z Čechov nanajvýš Milan Kundera a Josef Škvorecký. Treba však dodať, že Severnú Ameriku Európa až tak nezaujíma. To už musí byť naozaj udalosť, ako napríklad súčasná vojna v Kosove, aby sa o Európe písalo."
Slovenský vydavateľ CD Long avizuje na budúci mesiac prezentáciu vášho druhého románu s názvom Daj mi iba jeden deň v roku. Aké sú jeho tematické kontúry?
"Mal by byť blízky najmä ženám, pretože je tam už oveľa menej politiky a oveľa viac pikantných pohľadov do súkromia severoamerickej spoločnosti. Manželstvá, rozvody, nevery, priateľstvá, láska, charaktery ľudí, ktorí ostro stúpajú po schodíkoch kariéry. Jednoducho, mal by to byť provokujúci román o problémoch v citových vzťahoch, ale i o romantickom príbehu."
Plánujete tento román preložiť aj do angličtiny?
"Najprv uvidím, aký ohlas bude mať na Slovensku. Literatúra je stále len mojím hobby, ktoré vykonávam popri profesii konštruktérky. Dúfam, že keď budem na dôchodku, budem mať na písanie oveľa viac času."
ĽUDO PETRÁNSKY ml.
