Raz klavír sa stal loďou
a plával oceánom.
A Janko Melkovič bol
na lodi kapitánom.
On stroskotával v búrkach
s tým klavírom vždy znovu.
Namiesto S.O.S. hral
tú svoju Osudovú.
A už-už klesal na dno!
No vždy sa objavila
v poslednom okamihu
nádherná morská víla -
(vraj morské víly - to sú
najlepšie záchrankyne,
pretože poprsie ich
nadnáša na hladine)
- a zachránila klavír
aj s jeho kapitánom
a potom odviezla sa
s ním do prístavu na ňom.
A kapitán, ten nemal
už inú starosť milú,
len cestou do prístavu
obťažovať tú vílu.
Nuž s chuťou vybozkával
vždy záchrankyňu božskú -
a kedže bol aj hladný,
zjedol ju pri tom bozku.
Vyplával potom bez nej
zas na oceán šíry,
odkiaľ si ďalšiu vílu
priviezol na klavíri.
Príbeh sa opakuje.
Ten príbeh nie je krátky -
veď Janko Melkovič
sa dožíva šesťdesiatky!
Nech klavír ďalej pláva!
Nech počujeme znovu
Jankovo S.O.S. -
tú veselú Osudovú!
Veď ďalšie morské víly -
najlepšie záchrankyne -
čakajú pripravené
s poprsím na hladine…
Bratislava 23. apríla 1999
Ľubomír Feldek
