výrazne zaostáva. A tak sa jedenásť európskych krajín, ktoré sú zároveň členmi NATO, v týchto dňoch snaží na summite vo Washingtone presadiť, aby sa v novej strategickej koncepcii aliancie vytvoril priestor aj na istý stupeň autonómnej európskej bezpečnostnej politiky.
Veľká Británia a Francúzsko sa už v decembri dohodli na tom, že EÚ by mala mať v rukách prostriedky, ktoré by jej členom umožnili viesť vlastné vojenské operácie nezávisle od transatlantických spojencov. V praxi by to malo vyzerať tak, že únia by mohla využívať všetky technické i logistické prostriedky, ktoré ma k dispozícii NATO, v prípade, že by európski členovia aliancie cítili potrebu vojensky zasiahnuť predovšetkým na európskej pôde. Typickým príkladom je Bosna alebo Kosovo. Tejto myšlienke sú napokon naklonené aj USA, ktoré by rady prenechali zodpovednosť za Európu na pleciach niekoho iného. Washington si však aj napriek tomu nárokuje, aby sa samostatná európska misia mohla uskutočniť až vtedy, keď o ňu neprejaví záujem NATO ako celok.
Problém je aj v tom, že zatiaľ čo Nórsko, Island, Turecko, ale aj Poľsko, Česko a Maďarsko sú členmi NATO, ale nemajú svoju hviezdičku ani stoličku v únii, v prípade Rakúska, Fínska, Írska či Švédska je to práve naopak. Navyše Turecko, ktoré na summite EÚ v Luxembursku (1997) vylúčili z integrácie najmä pre politické kritériá, doteraz nestrávilo túto horkú pilulku a mnohí analytici sa zhodujú na tom, že by mohlo blokovať akékoľvek pokusy Európy o posilnenie svojich bezpečnostných ambícií. Jedným z výsledkov trojdňového summitu NATO má totiž byť aj dokument o európskej bezpečnostnej a obrannej identite (ESDI).
Po nedeľných voľbách v Turecku je už jasné, že výraznú úlohu pri formovaní nového kabinetu bude mať aj nacionalistická Strana národnej akcie (MHP), ktorej predseda Devlet Behceli sa netají svojou antipatiou voči Bruselu. "Keďže proces vstupu Turecka do EÚ už dlhý čas nevedie k úspešnému koncu, znamená to, že by mali byť niektoré jeho body revidované," nechal sa počuť líder MHP. "Nesmieme strácať čas, Turecko musí využiť iné možnosti a vzťahy, ako napríklad k turkofónnym krajinám" bývalého Sovietskeho zväzu, predovšetkým Azerbajdžanu, Uzbekistanu, Turkménska, Kirgizska a Kazachstanu.
Zatiaľ čo USA vidia v Turecku dôležitého spojenca na rozhraní Európy a Ázie, EÚ - s ktorou má asociačnú dohodu už od roku 1963 - ho naďalej odmieta. Dôvodom sú ľudské práva a turecká prítomnosť na Cypre. Tú využíva ako dôvod na jednoznačné veto integračných snáh Ankary predovšetkým susedné Grécko. Atény však zaujali na rozdiel od aktívneho Turecka v súčasnej kosovskej kríze najkritickejšiu pozíciu zo všetkých krajín aliancie. Bude teda zaujímavé sledovať, či si dokáže Európa obhájiť svoju vlastnú politiku, alebo napokon opäť zvíťazí jej vplyvný zaoceánsky spojenec. JURAJ KITTLER
