eme si to poriadne uvedomiť. Celú noc sme šli pešo lesom späť do Albánska, sme premrznutí a na smrť unavení. Celú noc lialo. Môj priateľ Bajram Fišnik mal 27 rokov. Padol v utorok 16. apríla 1999 o pol štvrtej poobede sedemsto metrov od starého statku západne od dedinky Tropoja. Muselo to byť vo chvíli, keď som s prieskumnou hliadkou desiatnika Muhammada upieral zrak do hmly nad kosovskými rovinami a pri zapadajúcom slnku cez clony dažďa sme videli v diaľke nad Prizrenom dym z nejakých horiacich dedín. Statok už druhý rok slúži ako základňa UCK a ako prekladisko zbraní a zásob pre jej bojovníkov. "Bajram si išiel do dediny kúpiť cigarety," hovoria vojaci. "Mína vybuchla asi päťdesiat metrov od neho."

S Bajramom sme sa spriatelili pred tromi dňami. Pochádzal z Moriny v Kosove, ale priženil sa niekam k Peču a pracoval tam ako učiteľ prírodopisu. Do Tropoje prišiel už vlani s prvou vlnou utečencov, keď srbská armáda vypálila územie s rozlohou asi 80-krát 70 kilometrov vo veľkom obdĺžniku ohraničenom na severe cestou Peč - Priština, na východe cestou Klina - Bakovica a na západe pohraničnými horami. Bajram bol jedným z troch tisícov utečencov, ktorých vyhnali z ich domovov dávno pred tým, než sa začali útoky NATO. Ešte včera ráno sme s Bajramom pofajčievali a hovorili o všetkých tých hrôzach, čo sa teraz v Kosove dejú. A ja som mu ešte včera hovoril: "U nás sú, Bajram, politici, ktorí tvrdia, že ľudia z Kosova odchádzajú, pretože NATO začalo letecké útoky...." Bajram sa neveriaco usmial a povedal: "Tak im tam povedz, že nás Srbi hnali ako dobytok z Kosova v kolónach už vlani v novembri. My nie sme utečenci, my sme vyhnanci, my sme deportovaní zajatci juhoslovanskej armády." Zapálili sme si LM, ktorá je najobľúbenejšou cigaretou partizánov. "Urob mi fotku," povedal Bajram. Mal ľahké strnisko - pamätám sa, že sa mi na ňom dobre ostrilo - a ako vždy červenú šatku okolo krku. Bajram nevedel, že ho o pár hodín zabijú. Ani ja nie.

"Bašty" na druhej

strane hranice

Mínometné granáty dopadajú k Tropoji a ku Kamenici a na salaše na albánskej strane z kosovského územia. Juhoslovanská armáda zakopala niekoľko mínometov na úbočí hory Planica a od začiatku apríla sa snaží zamedziť prenikaniu partizánov z Albánska. Územie okolo Tropoje v okrese Bajram Curri na severovýchode krajiny leží v zapadnutom kúte pod zasneženými albánskymi Alpami. Je to jeden z najdivokejších kútov v Európe. Prakticky nie je pod kontrolou tiranskej vlády. UCK otvorila v Tropoji svoje prekladisko začiatkom roku 1998. Často sa hovorí o výcvikových základniach UCK v Tropoji. Toto označenie je trochu prehnané, nejde o žiadne veľké vojenské tábory, skôr malé základničky skryté v starých poľnohospodárskych usadlostiach.

V prvých aprílových dňoch, keď juhoslovanská armáda vôbec po prvýkrát začala ostreľovať partizánov na albánskom území, UCK rozmiestnila svojich ľudí zo základní po okolí do lesov, do opustených salašov, jedna jednotka je pohodlne ubytovaná v starej baníckej prieskumnej štôlni. Oblasť Tropoje je dnes na albánskej strane zrejme hlavným miestom, kde sú sústredené sily UCK. Celá zhruba dvestokilometrová hranica Albánska s Kosovom prechádza horským terénom a je zo strany Kosova opevnená juhoslovanskými jednotkami vyzbrojenými ťažkými zbraňami vrátane diel, tankov a rakiet typu zem-zem. Územie na kosovskej strane smerom k Gjakovici a Dečani je jediným miestom, kadiaľ kosovskí partizáni prenikajú do vnútrozemia. Podľa hlavného informačného dôstojníka UCK v kosovsko-albánskom pohraničí Gani Sylaja, ktorý so mnou oblasť Tropoje navštívil, majú kosovskí partizáni v tejto oblasti v rukách predpolie asi sedem kilometrov do hĺbky kosovského územia, široké asi 20 až 30 kilometrov. Odtiaľ sa napríklad partizánom podarilo okolo desiateho apríla preniknúť až do kosovského mesta Dečani a niekoľko hodín ho držať pod kontrolou, než sa opäť stiahli späť do hôr.

UCK: My sme najlepší

spojenci NATO

Väčšina z dvadsaťtisíc vojakov UCK je na území Kosova. Je to typická gerilová armáda, ktorej hlavným problémom v boji proti ťažko vyzbrojeným Srbom je nedostatok sofistikovaných zbraní. Jeden z dôstojníkov UCK, plukovník Joseph mi v Tropoji hovorí: "My sme pre NATO tí najlepší spojenci. Mali by sme si rozdeliť úlohy. Keby nás NATO vyzbrojilo ľahkými modernými zbraňami, mám na mysli granátomety, ťažké guľomety a mínomety, dokázali by sme sa so srbskými tankami vyrovnať na mnohých miestach sami. Srbi vraždia ľudí v Kosove po tisícoch, každý deň je cenný." Joseph má na starosti prípravu dobrovoľníkov zo západnej Európy a z USA. Väčšina z nich pripláva z Talianska do prístavu Drač, potom sú transportovaní autobusmi do Kukesu, kde sú výcvikové základne UCK. "NATO má teraz v Albánsku 8-tisíc mužov a v Macedónsku 12-tisíc. Nás je teraz vrátane dobrovoľníkov okolo 25-tisíc mužov. Na rozdiel od pozemných jednotiek NATO poznáme terén, vieme, za čo bojujeme, a sme pre NATO cenným zdrojom informácií." Joseph mi potvrdil, že správy o tom, že UCK informuje NATO o pozemných cieľoch v Kosove, sa zakladajú na pravde. "Máme v Kosove na niekoľkých miestach satelitné telefóny a veľmi dobre vieme, kde sú objekty juhoslovanskej armády," hovorí Joseph. Plukovník Joseph si je vedomý obáv aliancie z vyzbrojenia povstaleckej armády a hovorí: "Objektom môjho veľkého obdivu vždy bol bojovník proti komunizmu Zbigniew Brzezinski. Ten teraz odporúča, aby sme dostali aspoň ľahké zbrane. Po všetkých hrozných masakroch, znásilneniach a čistkách máme predsa právo na sebaobranu. Keď sa neuskutoční spoločná pozemná operácia UCK a NATO, Srbi vyženú zvyšok nášho národa a celá akcia NATO bola nanič."

Povstalci ako agenti NATO

Kosovská oslobodzovacia armáda je dnes najspoľahlivejším zdrojom vojenských informácií z vnútra krajiny. Za dva roky získala dobré skúsenosti a jej pohnútky sú veľmi altruistické. Väčšina z jej príslušníkov stratila svoj domov, vypálili im dom alebo im srbskí vojaci niekoho zabili. Z niekoľkých nezávislých zdrojov v UCK sme sa dozvedeli, že rozhovory medzi UCK a alianciou na vojenskej úrovni prebiehajú. "Potrebujeme zbrane," opakuje plukovník Joseph, "potrebujeme muníciu. Teraz, v týchto dňoch. Nemôžeme čakať týždeň či štrnásť dní." Vyťahujem svoj družicový telefón a spájam sa s jednou z rozhlasových staníc v Prahe. "Kde si?" pýta sa ma službukonajúci redaktor. Hovorím, že som v kopcoch nad Tropojou s malou prieskumnou jednotkou UCK. "Aha," hovorí redaktor, "ty si tam s tými teroristami..."

Podľa Srbov mafiáni, Západ nevie

Je pravda, že UCK je jednou z politických síl budúcej politickej scény Kosova. Ale je pravda aj to, že všetky mierové prostriedky zlyhali a nastal čas, keď hovoria zbrane. Treba prehodnotiť vzťah k UCK, realisticky s ňou začať vyjednávať a realisticky zhodnotiť srbskú propagandu, ktorá systematicky označuje príslušníkov UCK za mafiánov, banditov a teroristov. Veľmi silno to pripomína ruskú propagandu proti Čečenom v čase vojny. Kosovská oslobodzovacia armáda je reálnou politickou a vojenskou silou so vzdelanými dôstojníckymi kádrami, so svojím ministerstvom obrany a svojím generálnym štábom. Ako každá partizánska armáda má pestré zloženie a na dne jej hierarchie nájdete aj zabijakov a lupičov. Ale ako celok je UCK zložená z kosovskej inteligencie, mladých ľudí, študentov, učiteľov, inžinierov, ktorí boli donútení vziať do ruky zbrane, aby mohli chrániť krajinu, v ktorej žijú.

Nie vojnoví utečenci, ale vyhnaní z domovov

To, čo sa odohráva v Kuseku, kde je v týchto chvíľach asi 130-tisíc utečencov, sa vymyká ľudskému chápaniu. Nikdy som nevidel takú koncentráciu utrpenia, toľko ľudí na takom malom mieste a v takom krátkom časovom rozmedzí. Spomínam na všetky vojny, ktoré som v živote ako novinár videl, na všetkých utečencov z týchto vojen, ale tu sa odohráva niečo úplne iné. Ľudia prichádzajúci cez Prizren a Morinu sem do Kukesu a do Krumy nie sú utečenci pred vojnou, ako to bolo vo Vietname, Afganistane, Čečensku, Tadžikistane, Kašmíre, Karabachu, Abcházsku... Nikde som nevidel toľko ľudského bôľu na jednom mieste. Títo ľudia neutiekli pred vojnou, títo kosovskí Albánci sú po státisícoch deportovaní centrálne riadenými štátnymi armádnymi jednotkami. "Vyháňajú nás ako dobytok," povedal mi Bajram niekoľko hodín pred tým, než ho zabila črepina.

Podarilo sa mi zohnať autobatériu a pripojiť k nej svoj satelitný telefón.

Albánci neutekajú pred bombami NATO, vítajú ich

Z útržkov správ sa dozvedám, že v Čechách vládne rozšírená mienka o tom, že kosovskí Albánci utekajú, lebo sa boja bombardovania NATO. To je hrubá nepravda a úplne to korešponduje so správami, ktoré počúvam v malom rádiu z Belehradu. Ani jeden z utečencov, s ktorými som hovoril, nevyjadril obavu z náletov NATO, naopak - všetci považujú spojenecké vojská za jedinú silu, ktorá im môže zaručiť bezpečný návrat domov. "Áno," hovorí plukovník Joseph, "bombardovanie NATO urýchlilo snahu Belehradu vyhnať celé dva milióny ľudí. Ale keby NATO nezasiahlo, vyhnali by nás všetkých. Možno by to trvalo len o dva-tri mesiace dlhšie."

Útek v papučiach

V Kukese a v Krume som si urobil malú štatistiku toho, ako sú ľudia prichádzajúci z Kosova obutí. Viac než štvrtina z nich prichádza v papučiach či domácich teniskách. To znamená jediné: utečenci nemali v okamihu, keď ich vyhnali srbské jednotky z domovov, ani čas na to, aby sa prezuli. Cesty cez hory sú posiate hrobmi. Z Kosova do Albánska vedú štyri cesty. Najväčšia z nich je cesta z Prizrenu do Kukesu. Tadiaľto sa ťahá cez priechod Morina ten nekonečný a nepredstaviteľný prúd vozíkov pokrytých igelitovými fóliami, ťahanými poľnohospodárskymi traktormi či polomŕtvymi koňmi. Severozápadne odtiaľ je horská cestička cez hraničný priechod Zulfaj. Tadiaľ chodili ľudia už vlani a tento rok tade prišlo v priebehu dvoch týždňov 40-tisíc ľudí. Väčšinou žijú v táboroch, domácnostiach, chlievoch a stodolách a mešitách v Krume. Tretí, najsevernejší priechod je pri Tropoji. Tade utekali desaťtisíce ľudí, keď Srbi vypaľovali dediny na západe Kosova vlani na jeseň. Dnes už tadiaľ nikto nechodí, pretože už nemá kto. Na východnom úbočí albánskych Álp je len spálená zem. Štvrtou cestou utečencov sú horské chodníky. Tam UCK prevádza stovky ľudí cez mínové polia a ukrýva ich pred strelami srbských snajperov. Táto cesta býva najťažšia. V priesmykoch je v apríli ešte sneh a horské chodníky sú posiate hrobmi. Štrnásteho apríla od Djakovice prešla rodina Heribaja Brahima. "Po ceste sme pochodovali v lese s dvoma deťmi. Zomreli na podchladenie, pretože sme zablúdili," hovorí žena pána Brahima Marijam. Nad Tropojou zomrela sestra starého pána Heribaja Brahima Mana. Mala sedemdesiatdva rokov a už nedokázala sama chodiť. Brahim a Marijam preniesli jej telo do Tropoje. V nedeľu 18. apríla pochovávame babičku Manu a Bajrama neďaleko Tropoje. Spolu s nimi ešte troch vojakov UCK, ktorí padli pri pokuse prejsť do Dečani na kosovskej strane. Ich kamaráti uhladia kopy čerstvých rovov, jednotka plukovníka Josepha vystrelí čestnú salvu a zmizne v lese.

V tom čase pristávajú v Tirane ďalšie a ďalšie jednotky vojsk aliancie.

Len pozemná operácia zachráni Kosovo

Zapaľujem si poslednú cigaretu LM zo škatuľky, ktorú mi Bajram daroval, než ho zabila črepina, a cítim zvláštnu spolupatričnosť s tými odhodlanými a zle vyzbrojenými partizánmi, ktorí chcú zastaviť exodus zo svojej krajiny, i s tými dobre vyzbrojenými, najmodernejšou technikou vybavenými vojakmi aliancie, ktorí prilietajú vo veľkých vlnách na Balkán. Mám pocit, akoby som patril k obom. Len neviem, či vojenské velenie NATO dobre chápe, že má v horách pripraveného a odhodlaného spojenca. Národ kosovských Albáncov sa dá zrejme zachrániť len pozemnou operáciou. Kosovská oslobodzovacia armáda je pripravená sa na nej podieľať. Dedko Brahim Heribaj si posunul čierny klobúk a hovorí: " Môj Bože, kedy už priletia tie Apache?"

PRE SME - JAROMÍR ŠTĚTINA,

Tropoja, agentúra EPICENTRUM