dramatické rozhodnutia", je už takmer isté, že Slovensko bude spolu s Bulharskom preradené do skupiny siedmich horúcich kandidátov, ktorí sa uchádzajú o pozvánku na vstup.
Počas posledného summitu v júli 1997 v Madride sa tešili Česi, Poliaci a Maďari. Vo Washingtone zrejme podobný dôvod na oslavu nebude mať nikto, aj keď jednoznačne najbližšie k členstvu majú Slovinci. Slovenská vláda stredajším rozhodnutím o povolení tranzitu vyslala ďalší jasný signál, že má o spoluprácu s alianciou eminentný záujem. Problém je však v tom, že o čo ťažšie sa dá do NATO vstúpiť, o to jednoduchšie sa dá z aliancie vystúpiť. Zjednodušene povedané, stačí zaslať list vláde USA a do roka môžete opäť z plných pľúc vychutnávať pocit "slobody". A tak v Bruseli a vo Washingtone v súvislosti s prípadným slovenským členstvom čakajú dnes aj na to, či sa proces demokratických zmien v krajine stane trvalým. Akýkoľvek pokus o spoluprácu so súčasnou opozíciou si totiž NATO len ťažko dokáže predstaviť.
Ak by sa teda vo Washingtone aj rozhodovalo o ďalších pozvánkach pre nových členov, Slovensko by ešte medzi nimi s najväčšou pravdepodobnosťou nebolo. V slovenských diplomatických kruhoch sa dokonca môžete stretnúť s názorom, že pre Bratislavu bude paradoxne "úspechom", ak Washington nepozve nikoho. Maximálnou satisfakciou, ktorú môže Dzurinda v USA dosiahnuť, by bolo menovanie Slovenska ako jedného z lídrov uchádzačskej skupiny, čo by mu vytvorilo dobré šance na predpokladaný najbližší "rozširovací" summit aliancie, ktorý možno očakávať pravdepodobne až po prezidentských voľbách v USA v roku 2000.
Zatiaľ čo Česi, Maďari a Poliaci to mali ako prvolezci pomerne jednoduché - v prvotnej eufórii rozšírenia im bolo kadečo odpustené - na každú ďalšiu krajinu budú kladené už
omnoho väčšie požiadavky. Aj preto je naše prípadné pozvanie aj v ich rukách a bude závisieť od skúseností aliancie s prvými novými členmi, či sa vôbec ešte v budúcnosti odhodlá rozšíriť svoje rady. Psychológia ďalších kôl rozširovania NATO bude teda odlišná a o to viac môže byť Slovensko, ešte v roku 1994 citované ako horúci kandidát, "vďačné" za politiku predchádzajúcej vlády.
Ak sa chcete dostať do aliancie, správajte sa tak, akoby ste už boli jej členmi - znie jednoduchý, ale veľmi účinný recept z Washingtonu. Aj preto si premiér Dzurinda nedávno trúfol vyhlásiť, že Slovensko je už de facto v NATO. Ak by sme totiž nepovolili aliancii tranzit cez naše územie, pri rakúskej a švajčiarskej neutralite by sa jej prístup na Balkán predovšetkým z nemeckých a britských základní výrazne skomplikoval. To však nestačí. Slovenská armáda, ale aj vládna administratíva musia urýchlene vytvoriť niektoré nové organizačné štruktúry, ktoré budú zodpovedať organizácii bezpečnostných zložiek aliancie. Stručne povedané: aby ktorýkoľvek bruselský úradník či dôstojník z európskeho velenia NATO v Monse mohol nájsť na Slovensku rovnocenného partnera do diskusie.
Rozhodnutie o tranzite nám vynieslo aplauz na otvorenej scéne počas nedávneho zasadnutia Severoatlantickej rady v Bruseli. Každodenná organizačná a diplomatická práca, ale aj stabilita vnútropolitickej scény by sa mohli v budúcnosti zúročiť vo forme skutočného pozvania.
JURAJ KITTLER
